7. kapitola

7.6K 592 10
                                    

Druhá prednáška dňa mi začína o tretej. Názov "Anatómia tela pre pokročilých" znie dostatočne odpudivo a nudne, aby som sa jej oblúkom vyhla, no za počet kreditov, ktoré za jednu hodinu týždenne získam, sa to oplatí.

Do triedy vojdem akurát na čas, profesor Gawson sa práve stavia, aby začal hodinu. Už podľa počtu titulov - pred menom, za menom - sa dalo predpokladať, že to je veľmi... vážený muž, no to nie je nič oproti skutočnosti. Drahý oblek, striebristé, nepochybne pravé, náramkové hodinky a dokonalío upravené šedivejúce kučeravé vlasy; pripomína viac podnikateľa, než profesora. Veľmi mu nepomáhajú ani okrúhle okuliare s tenkým pozláteným rámom.

"Dobre, takže pokiaľ ste tu všetci, čo tu máte byť, rád by som začal... Pravdaže, len pokiaľ to veľaváženú slečnu nevyrušuje." Jeho nevrlý pohľad prezradí, že hovorí o mne.

"Tak to nie je, ja-" snažím sa vyhabkať odpoveď. Gawsonova zdvihnutá ruka ma však zastaví.

"Nemusíte nič vysvetľovať, klamstvá sú skoro také zbytočné ako pravda. Sadnite si."

Zatvorím ústa a celá červená si sadnem. Zvyšok hodiny mi Gawson dáva jasne najavo, že mu nie som celkom po chuti. Na konci prednášky som si istá, že ma nenávidí. Na otázky typu "najmenšia kosť v tele" vyvoláva najväčších géniov a na "ako sa po latinsky volá šiesty stavec" zakaždým vyvolá, áno, mňa. Hoci sa nehlásim.

"Naštudujte si strany šesť až dvadsať, ďalšia téma sa od toho bude odvíjať. Slečna Clarkeová, na slovíčko."

Strčím si notebook do tašky a podídem k jeho katedre. Sedí tam, ani nevzhliadne od papierov, čo má pred sebou, aby na mňa pozrel. Zoberie pero a niečo si zapíše, zatiaľ čo ja tam len stojím, nervózne poťahujúc remeň ruksaku.

"Ocenil by som, keby ste nabudúce prišli načas. Mrzelo by ma, keby som vám musel zapísať neprítomnosť hneď v prvý týždeň." Podľa jeho tónu súdim, že by to urobil viac ako rád. Keď už nič nedodá, zoberiem to ako povel odísť. Som pri dverách, keď sa znovu ozve jeho hlas: "A dajte pokoj mojej dcére."

"Jean Gawsonová je dcéra profesora Gawsona?" spýtam sa neskôr Colina, s ktorým som sa stretla po ceste do kampusu.

Vydýchne dym z cigarety a kýchve hlavou. "Si píš. Zazobaný otecko, zazobaná dcérenka." Úkosom sa na mňa pozrie. "Prečo?"

Vzdychnem si. "Nemá ma rád." Sucho sa zasmejem. "Teraz trepem. On ma nenávidí."

Colin sa rozosmeje. "Prišla si na jeho hodinu neskoro, čo? Bavila si sa s Jean?"

Prikývnem. "Prišla som tak akurát a on... argh! A áno - to Jean ma vlastne pozvala na párty jej priateľa."

Colin pokrúti hlavou a vyfúkne dym. "Jack Palmers. Zvláštny prípad." Znova si potiahne. "Je to futbalista. Raz ťa zoberiem na jeho zápas."

"Ty to myslíš vážne, však?" spýtam sa ho. "To s tým priateľstvom."

Colin sa široko zaškerí a otočí sa, takže kráča dozadu a hľadí mi do očí. Odhodlane a veselo. "Myslela si vážne to s tými cigaretami? Naozaj ti na tom tak záleží?"

Zamračím sa. Akoby neveril, že všetko čo som v tú prvú noc povedala bola pravda. Trochu - celkom nepatrne - sa ma to dotkne. "Pravdaže."

Colin sa víťazoslávne usmeje a roztiahne dlhé ruky. "Vidíš? Myslím to rovnako vážne ako ty. Prečo sa pýtaš?"

Pokrčím plecami, zrazu nesvoja. Cítim ako sa mi krv nahrnie do tváre, hoc na to nemám nejaký zvláštny dôvod. "No... so mnou sa väčšinou ľudia dobrovoľne nekamarátia..."

Colin sa postaví späť vedľa mňa, takže obaja kráčame čelom napred. "To sa s tebou niekto kamarátil aj nedobrovoľne?" Snaží sa odľahčiť atmosféru, no neusmejem sa.

"Mama bola z môjho sociálneho života taká deprimovaná, že v štvrtej triede jednému dievčaťu zaplatila, aby sa so mnou rozprávalo."

Colin mlčí. Myslím, že pochopil. "Ako vieš, že tvoja mama nezaplatila aj mne?" Snaží sa ma rozosmiať, čo je vcelku zlaté, no... jeho odľahčovacie témy väčšinou zasiahnu moje slabé miesto.

"Ehm, proste viem," poviem ticho. Som rada, že sa blížime ku kampusu. Táto konverzácia je čoraz zvláštnejšia a zvláštnejšia. "Moja mama pred jedenástimi rokmi zomrela."

Ticho, ktoré sa po mojich slovách rozhostí, ma núti premýšľať ako sa Colin v tejto chvíli cíti. Zrazu mi je ľúto, že som sa ho na niečo vôbec pýtala.

"Prepáč, ja-" začneme spolu a potom zo seba dostaneme nervózny smiech. Dorazíme pred dvere kampusu a ticho pretrváva. "Ja... ja už asi pôjdem," poviem a otočím sa, aby som si odomkla dvere.

"Počuj, Clarkeová, nemala by si chuť dnes večer niekam vyraziť? Zoberiem aj Iana."

Nakrčím nos. "Kto je Ian?"

Colin si potiahne z cigarety, potom vyfúkne dym a zaškerí sa. "Tak to musíme napraviť. O ôsmej som tu."

Colin Rowell ✔Where stories live. Discover now