11. kapitola

7.5K 601 18
                                    

Keby som teraz pila, všetko by som vyprskla Colinovi do tváre. On... on sa chce... stretnúť s mojou rodinou?!

Colin sa rozosmeje. "Pokoj, Clarkeová," povie a potľapká ma po ramene, zatiaľ čo kráčame k parkovisku. "Večer, keď skončíš, mi zavolaj, dobre?"

Úkosom naňho pozriem. "Ty dnes fakt nemáš čo robiť, hm?"

Uškrnie sa. "To si nemysli. Vlastne mám na práci kopu zbytočných, zdĺhavých a nezmyselných činností. Napríklad hľadať dva identické pukance alebo skladať tvoju podobizeň z domino kociek. Neboj, niečo sa nájde."

Rozosmejem sa, no to už zastavujeme pri nízkom ošúchanom Chargeri. Kedysi mal možno karamelovú farbu, no teraz sa lak na mnohých miestach odlupuje, inde je zase hrdza. No môžem povedať, že svoje čaro nestratil.

"To je tvoje?"

Colin mi otvorí dvere a džentlmensky kývne rukou, aby som si sadla. "To 'to' budem v tvojom záujme ignorovať," povie, zabuchne moje dvere a sadne si na sedadlo vodiča. Ruksak zloží na zadné sedadlo a naštartuje. Motor zavrčí a Colin sa hrdo usmeje. "Clarková, predstavujem ti Emmu."

Musím uznať, že Emma má niečo do seba. Vovnútri to vonia typickou citrónovou vôňou a cigaretami, možno trošku Colinom.

Ten sa stále hrdo škerí; možno to, ako bruškami prstov jemne prechádzam po lesklej karosérii v ňom vzbudilo tento pocit.

Vycúva z parkoviska a vyjde z areálu školy. Zapne rádio, kde práve hrajú Postcards od Jamesa Blunta. Aj keď ma hitparády a najnovšie single od sporo odetých dievčat nezaujímajú, Jamesa si vždy rada vypočujem. Keď Colin zbadá môj úsmev, opätuje mi ho a zosilní hlasitosť. Otvorím okno a nechám studený vzduch osviežiť mi tvár.

Cesta ku mne domov trvá asi polhodinu, vzhľadom na to, že je celkom na druhom konci mesta. Jedinou výhodou je, že v sobotu ráno veľa áut nejazdí.

"Idem správne?" spýta sa Colin a ja si v tej chvíli uvedomím, že on vlastne vôbec netuší, kde bývam. Je to zvláštne - myslím, že som ho začala automaticky vnímať ako časť svojej minulosti i budúcnosti. Akoby sme sa poznali už roky.

"Zatiaľ hej," poviem. "Na ďalšej križovatke doprava a potom o... päť blokov doľava."

Colin zdvihne obočie, no oči neodtŕha od cesty. (Musí mať Emmu fakt rád.) "Čo keby si mi to pripomenula o tých päť blokov?"

"Nekecaj a sústreď sa!" zvolám a snažím sa znieť rozhorčene. "Minul si tú križovatku!"

Colin sa uškrnie. "Dobre, prepáč. Už sa sústredím. Takže... teraz kam?"

"Tu zastav."

Priložím si ukazovák na bradu a snažím sa vybaviť si v hlave mapu Atlanty - čo pochopiteľne nie je práve jednoduché.

"Takže?"

"Počkaj, prepočítavam."

Zahreje ma pri srdci (alebo tam niekde), keď jeho smiech naplní auto. "Jasne, pokračuj."

Ešte chvíľu tam len tak stojíme na krajnici - aj keď je to zrejme zakázané - a hľadíme do prázdna. Vlastne - ja hľadím na nejaký neurčitý bod na horizonte.

Keď sa ku Colinovi otočím, prekvapí ma, že sa na mňa pozerá. "Štartuj, Rowell. Ide sa."

Uškrnie sa, otočí kľúčikom v zapaľovaní a tak prebudí Emmu k životu. Potom zahundre niečo typu "tvoje prianie je mi rozkazom", otočí auto a my vyrazíme späť do centra Atlanty.

***

"Tak," povie Colin a zatiahne ručnú brzdu, "sme tu, Clarkeová."

Zahľadím sa von oknom na mrakodrap, v ktorom bývam. Hoci som tu nebola skoro týždeň, pripadá mi to tu akési iné.

Keď aj naďalej mlčím, Colin sa ozve znova: "Na ktorom poschodí bývaš?"

"Na štrnástom."

"Aha." Zvuk motora utíchol, takže sa v aute rozľahne trápne ticho. "Si v poriadku?"

Chcem prikývnuť, no zarazím sa. "Neviem. Cítim sa tak... zvláštne."

"Zvláštne?" Colinovi mykne kútikom úst.

"Čo je?" otočím sa k nemu celým telom.

Pokrúti hlavou, potláčajúc smiech. "Nepripadá ti to ako domov, čo?"

Zamračím sa. "Neviem... Možno som konečne dospela."

Colin sa zrazu rozosmeje. "Ty si dospela už dávno, Clarkeová. Teraz prichádza puberta." A vystúpi z auta, aby mi otvoril dvere.

Jeho slová ma z nejakého dôvodu znervóznia, no skôr ako sa nad nimi stihnem nejako hlbšie zamyslieť, už mi otvára dvere.

"Tak poď." Kývne hlavou. "Tvoje sestry čakajú."

Usmejem sa, keď si uvedomím, že moje sestry nemajú ani poňatia o tom, že prídem. Vystúpim a zo zadného sedadla si zoberiem ruksak. "Presne tak, moje sestry čakajú."

"Lizzie?"

Otočím sa za hlasom a tam, vo dverách, stojí Richelle s Lou na rukách.

"Rich!" Rozbehnem sa k nej. Zovriem ju v objatí spolu s mojou malou neterkou.

"'izzie, 'izzie!" výska Lou a naťahuje ku mne drobné rúčky. Zoberiem ju na ruky a pohľad obrátim späť k Richelle.

"Lizzie... Čo tu robíš?" spýta sa prekvapene, hoc je vidieť, že je rada, že som tu.

"Prišla som na návštevu," zdvihnem obočie a urobím na vysmiatu Lou grimasy. "Idem nevhod?"

Richelle pokrúti hlavou. "Nie, nie, vlastne ideš akurát. Nick sa má dnes vrátiť z nemocnice a spolu s Liv a Joeom k nám prídu na obed. Predpokladám, že budeme musieť prestrieť ešte pre dvoch."

"Pre dvoch?" nechápavo nakrčím nos. Potom mi to dôjde. "Oh, myslíš Colina. Nie, nie, on ma sem len doviezol. Vráti sa do školy."

Richelle sa vševediaco usmeje a zdvihne obočie. "Ale choď. Šiel sem tých dvadsať minút len tak?" Zrazu sa pohne. Obíde ma a odkráča až ku Colinovi opierajúcemu sa o auto. Snažím sa ju dobehnúť, no s dvojročnou Lou na rukách sa mi nebeží práve najlepšie.

"Ty si Colin, že? Ja som Richelle, Lizina staršia sestra. Ehm, dnes usporadúvame taký väčší obed s priateľmi, nechceš sa pridať?"

Colin sa široko usmeje a zdvorilo kývne hlavou. "To by som veľmi rád, no myslím, že by som tam len prekážal."

Richelle sa zasmeje. "Práve naopak! Akurát varíme a každá ruka schopná čistiť a šúpať zeleninu sa zíde."

Colin pokrčí ramenami. "Teraz už asi nemôžem odmietnuť, čo?"

Richelle sa zaškerí. "Už asi nie." Otočí sa, z rúk mi zoberie Lou a so slovami "Čakáme vás hore" odkráča späť do budovy.

Pozriem sa na veselého Colina. "Zabijem ťa," precedím pomedzi zuby.

Colin zdvihne ruky v obrannom geste. "Pokoj, Clarkeová. Myslím, že ma má rada."

"To nič neznamená," odseknem. "Richelle má rada každého, kto je ochotný pomôcť jej s varením."

Colin ma hravo buchne do ramena. "A to ja som. Tak v čom je problém, Clarkeová?"

"Neviem," frustrovane pokrútim hlavou, zmätená vlastnými emóciami.

"No tak..." objíme ma okolo ramien a upokojujúco stisne. "Bude to v pohode."

Prikývnem. "Len... správaj sa slušne, dobre?"

Colinovi sa na tvári roztiahne úsmev a rozžiari mu oči. Vyzerá mladšie a bezstarostnejšie, než ako som ho kedy videla, dokonca ani pri Ianovi sa takto netváril. "Ale no tak, Clarkeová. Veď ma poznáš."

Vzdychnem si. "No práve."

Colin Rowell ✔Where stories live. Discover now