Colin Rowell ✔

16. kapitola

Za ten čas, čo mám zatvorené oči, takmer zabudnem, že Colin stojí vedľa mňa. Preto sa strhnem, keď sa jeho ruka zľahka dotkne môjho ramena.

"Si v pohode?"

"Hej, len... Asi sa mi zatočila hlava, to je všetko," prikývnem.

Colin zdvihne ruku s papierovým pohárom. "Toto mi dal Franco. Napi sa."

Poslúchnem ho a pohár do dna vypijem. Samu ma prekvapí aká smädná som. Chutí to ako voda, na jazyku mi praská tisíce malých bubliniek.

"Vďaka," podám mu pohár späť. Keď sa spoza nás ozve buchot, Colin sa otočí.

"Už odpadol aj Dean. Mali by sme ísť ochrániť chudinku Sam od Francových dotieravých rúk," povie.

Prikývnem a mierne vyvedená z miery tým, aké je všetko naokolo reálne (na rozdiel od mojich fantastických myšlienok) sa poberiem za Colinom.

Má pravdu; Deanovo dlhé telo je rozvalené na jednej z lavičiek. Vedľa nej leží Hans v podobne kómatickej polohe. Sam je schúlená v klbku a rukami si objíma kolená. Franco ju sleduje z lavičky oproti.

"Si nádherná," povie zamyslene a zároveň rozhodne, akoby prišiel na niečo ohromné a stále tomu nemôže uveriť.

Sam sa naňho pozrie cez mihalnice. Aj v tom mizernom svetle môžem vidieť, ako jej pleť zbledne. "Nie." To je všetko. Akoby ani nechcela počúvať podobné slová. Akoby na tom nezáležalo.

Francovi neschádza z očí ten sústredený výraz. Jeho pohľad je zamknutý s tým Saminým v akomsi nádhernom zvláštnom porozumení.

Keď Colin prehovorí a pokazí tak tento okamih, mám chuť ho kopnúť. "Ehm, my asi pôjdeme spať do auta. Radi sme vás spoznali ľudia."

Franco, neodtŕhajúc oči od Sam, odvetí: "Kúsok odtiaľto je chata. Je naša. Choďte tam. Tma a samota vyriešia všetky problémy."

Colin chce niečo podotknúť, no zaťahám ho za rukáv. "Poď." A tak ideme.

Les nie je veľmi hustý. Kmene stromov sú úzke a hoc ich je tu veľa, akýmsi zázrakom sa mi podarí ich v tej tme obísť. Colin chodí s rukami natiahnutými pred sebou, no aj tak podchvíľou počujem jeho mrmlanie. Väčšinou to je niečo ako "dokelu s tým drevom" alebo "čo za prekliate miesto...", no myslím, že sa ma snaží len pobaviť. Čo ma privádza k myšlienke, či naozaj vyzerám tak biedne ako sa cítim. Lebo sa cítim mizerne.

Mizerne a zvláštne. Akoby tma z okolia zostúpila aj na mňa a pohltila všetko vo mne, čo ešte uvažovalo racionálne. Moje telo ma neposlúcha, obzvlášť moje nohy, ktoré sa neustále snažia dostať preč od Colinových tichých nadávok.

"Colin?" zašepkám. Zisťujem, že rozprávať je ťažšie ako som si myslela. "Colin?" skúsim to znova.

"Clarkeová! Kde si?!"

Neviem, chcem mu povedať. Pri jednom zo stromov, chcem zakričať: Tvoj hlas je ďaleko. Obloha padá na zem, všetko okolo mňa je tmavé a žiarivé zároveň, ako striebro na čiernom zamate. Ako osamelá hviezda ma hladine mora. Ako moja bledá pokožka na čiernom lístí.

Nikdy som sa necítila taká osamelá ako práve teraz. A pritom chcem byť sama. Tak veľmi to chcem... skoro tak veľmi ako chcem byť s niekým.

A keď ma telo zradí a všetky myšlienky sa zlejú do jednej, sama, v temnote, zaspávam.

***

Keď otvorím oči, už nie je tma. Všetko okolo mňa svieti jasným svetlom, pomedzi kmene stromov kde-tu prebleskne dúhový lúč. Vzduch je svieži, vznášajú sa v ňom tak miniatúrne kvapôčky vody, že ich nevidím, len cítim.

Presne naopak je to však s mojím telom. Necítim ho. Akoby som bola len duch ako v tom filme, ktorý môže chodiť po svete a nik ho nevidí, zatiaľ čo jeho telo leží niekde celkom inde.

Ja však svoje telo môžem vidieť. Doslova si ležím pri nohách pri kmeni jedného zo stromov. Stále mám na sebe biele tričko a Colinovu košeľu, ktorá je mi až absurdne veľká. Moje vlasy sú rozpustené - čo je zvláštne, lebo som si ich pri jazere uviazala. Teraz sa plazia po lesklom lístí a opadaných konároch ako zlatisté hady.

Periférnym videním zrazu zaznamenám pohyb niekde po mojej pravej strane. Keď sa s myknutím otočím, uvidím tam stáť Sydney. Je nádherná. Má biele šaty a jej vlasy sú hustejšie a krajšie než kedykoľvek predtým. Na perách jej hrá smutný úsmev.

"Elizabeth," povie.

"Syd?"

"Elizabeth," zopakuje rovnakým tónom. "Elizabeth. Nemárni časom." Chcem sa jej spýtať o čom to hovorí, no ona pokračuje: "Nebude ti slúžiť. My všetci sme jeho otroci."

Zrazu sa vedľa nej zjaví Olivia. Tiež je v bielych šatách, tie jej sú trošku dlhšie.

"Uteč. Skry sa pred nimi. Potom ti neublížia. Nedotknú sa ťa."

A potom sa zjaví Richelle. Potom Joe. Nick. Ruth. Jean. Ian. Mama... Otec. Dokonca Buck a Lou. Colin. Všetci niečo hovoria, opakujú jedno slovo akoby to bolo zaklínadlo.

"Uteč."

Ich biele šaty žiaria čoraz jasnejšie, o ich očiach nehovoriac. Sú predo mnou a blížia sa. Cúvnem, no päta sa mi o niečo zachytí a ja spadnem. Moja noha. Potkla som sa o svoje telo ležiace na zemi.

Pohľad mi upútajú biele šaty, ktoré mám zrazu na sebe. Žiaria jasnejšie ako všetko ostatné.

"Uteč."

To slovo mi znie v ušiach, keď sa svet premení na svetlo a stiahne ma do svojich hlbín ako do rozbúreného mora.