Colin Rowell ✔

17. kapitola

"Clerkeová. Clarkeová. Dokelu, ja viem, že si hore, tak to na mňa nehraj. Ach, no tak, Clarkeová. Toto mi nerob.

Colinov hlas sa ozýva v tme, ktorá ma obklopuje. V hlave mi treští a srdce mi búši neprirodzenou rýchlosťou.

Až keď rozlepím oči uvedomím si, že som ich mala zatvorené. Viečka sa mi chvejú a mám pocit, že vážia tony.

"Colin?" zakašlem. Na čele ma pošteklia cudzie vlasy. Sú zlaté. Doslova.

"Clarkeová, toto mi nerob," vydýchnem. Keď zaostrím na jeho oči zbadám, že zreničky má rozšírené. "Už som ťa chcel zaviezť do nemocnice."

"Čo sa stalo?" Chcem sa posadiť, no bolesť hlavy je prisilná.

Colin si rukou prehrabne vlasy. "Niečo muselo byť v tej vode čo mi dal Franco. A tým 'niečím' myslím všetky drogy čo tí štyria zohnali."

Rukou si pretriem čelo, ktoré akoby pulzovalo. "Dofrasa, Colin." Zatvorím oči a snažím sa myslieť na všetko možné okrem toho, že som sa takmer predávkovala.

"Ale si v pohode, nie? Teda, cítiš sa dobre? Lebo môžeme ísť na pohotovosť a on-"

"To je v poriadku. Ja som v poriadku."

"Tak to aby si sa  išla naraňajkovať. Je deväť, Šípková Ruženka."

"Čože?!" Prudko otvorím oči a nedbajúc na bolesť hlavy sa prudko posadím. "Ty... O desiatej mi začína prvá prednáška! Nestihnem ju, ani keby sme teraz vyrazili!"

Colina to očividne netrápi. "Pozri, Clarkeová... Neber to tak vážne. S kým ju máš? S Fredickom? Alebo Hendersovou? Pokiaľ ju nemáš s Gawsonom, je to v suchu. Teraz je hlavné, aby si si oddýchla."

"Raz ťa dostanem," zašepkám a moje telo pomaly klesá späť na matrac. "Zabijem ťa tak pomaly, že od tej bolesti a únavy zapíš a bude sa ti snívať ako veľmi chceš, aby to skončilo."

Colin sa dotkne mojich vlasov nedotknutý mojimi slovami a postaví sa. "Veľa šťastia, ty Tarantino. No to by si najskôr musela vyliezť z postele a doplniť si energiu skvelými raňajkami - a to ty, očividne, tak skoro nezvládneš."

Otočím sa na bok a tvár pochovám do mäkkého vankúša. Páchne dymom, prírode a niečom horko-sladkom - ako starý človek. "Argument o skvelých raňajkách nestačí na to, aby si ma odtiaľto dostal," zamrmlem. "Sklamal si ma, Colin. Už viac nepatríš do prvej päťky ľudí v zozname Kto ma pozná najlepšie."

Moje viečka pomaly klesajú, no dve rozdielne osoby v mojom vnútri zvádzajú krutý boj. Moje dobré ja vie, že to moje zákerné ja trošku prehnalo a chce to Colinovi pravdepodobne, hm, vynahradiť poznámkou: "To s tým Tarantinom sa ti podarilo."

Ešte ho začujem odpovedať niečo ako "ja viem" a celý môj svet sa znova ponorí do ticha a tmy.

***

"Fajn, toto je priveľa."

"Máme vôbec istotu, že sa zobudí?"

"Sklapni, veď dýcha."

"O tom som nehovoril."

"Je proste unavená! Aj mňa riadne bolela hlava, keď som sa zobudila. Tie tvoje drogy, Dean, nestoja za veľa."

"Včera ti to nevadilo."

Celým mojim telom zrazu prejde triaška. Nejaký hlas povie "už sa prebúdza" a iný dodá "vravel som to". Pomedzi zlepené viečka sa mi ku zreničke pomaly dostáva svetlo. Nie je ostré, len rozmazané a akési neisté.