What is love ? British isles

45.🇬🇧

Všetky tie reči o Heathrowskom letisku boli pravdivé. Ešte sme ani nepristáli, a už sme videli odlietať ďalšie lietadlo. Dobre im to tu šlape, keď furt lietajú. Len dúfam, že nebudeme bývať niekde blízko letiska, lebo mi v noci asi prepne.

Ešte netuším, kde budeme bývať. Naši to vybavovali celou cestou v lietadle, kým sme my dvaja hrali karty, ktoré sme si kúpili na letisku.

Také male tajomstvo: neviem hrať karty. Pokúšal sa ma to naučiť, a aj sme si jedno kolo solitéra zahrali, ale druhý krát, keď mi už odmietal pomáhať, som to vzdala a začala si stavať domčeky z kariet.

Chvíľu sa durdil, ale napokon sa pridal. Ale musím uznať, na lietadlové podmienky, 6 poschodí nie je málo.

Ale naspäť na Heathrow. Po vyzdvihnutí našej batožiny sme sa zastavili v malom starbuckse, že si dáme kávičku.

,,Hmm, decká, počúvajte..." ozval sa otec, akonáhle mu opadol ten penový fúz.

,,Musím vám povedať, že sme našli ubytko, ale nebude to úplne....ako to povedať...tradičné." ,,Ako čo tým myslíš ?" Ozvala som sa drzo. Sean mal v sebe ešte akú takú slušnosť voči môjmu otcovi.

,,Myslel som, že budeme bývať tak ako doteraz." ,,Tentokrát sa budeme musieť uskromniť, ak chceme aspoň trochu dodržať náš rozpočet. Podobné úlety ako Hilton Cardiff si už nemôžeme dovoliť." Veľmi rýchlo sa do toho zapojila aj Daniela.

Ja som však kontext nechápala o nič viac ako Sean. Vymieňali sme si nechápavé pohľady a ja som skúšala hádať, čo tým myslia.

,,Takže to znamená...." ozval sa Sean ako prvý. ,,Takže to znamená," Daniela si zložila ruky v lone.

,,Že budeme bývať cez Airbnb."

,,Že budeme čo ?!" Tá káva čo som sa chystala prehltnúť, takmer skončila na otcovej košeli. Dobre mi z nej zabehlo, a Sean ma musel párkrát tresnúť po chrbte, aby som začala normálne dýchať.

Nemyslite si nezačala som vrieskať a dupať, že chcem bývať v hoteli. Síce ma to trochu zaskočilo, ale nezačala som vyvádzať. Normálne sme sa porozprávali, a my sme to normálne prijali.

Je to niekde v blízkosti Regent's parku, podkrovný byt s dvomi izbami, vlastnou kuchynkou a kúpeľňou. No, asi si budeme musieť nájsť iné miesto v dome.

Podľa popisu bola hostiteľom asi 40 ročná pani len s tými najvyššími hodnoteniami, aspoňže tie fotky vyzerali fantasticky.

Po výdatných raňajkách sme všetci aj s batožinou nastúpili do taxíka, a nechali sa odviezť až k parku. Otec zaplatil a my sme zatiaľ obdivovali nádhernú viktoriánsku fasádu nášho baráku.

Nebol to vysoký dom, mal maximálne štyri poschodia ak rátam aj podkrovné, a hoci to bola pomerne rušná ulica, tento dom a jeho tehlová fasáda zčasti obrastená brečtanom sem vôbec nezapadala.

Zazvonili sme na zvonček s menom Wequer. Netrvalo dlho, a vo dverách sa odrazu zjavila milá pani, veľmi vkusne upravená a s trochu strojeným úsmevom na tvári nás privítala: ,,Vitajte v srdci Londýna !"

Tak sme sa všetci zasmiali, po jednom sme sa zvítali, a požiadala nás, nech ju nasledujeme. Mala na sebe oblečený slaboružový svetrík, pod ním čierne tričko a džíny. A hoci už naozaj nebola najmladšia, pohybovala sa s istou eleganciou a pevnosťou v kroku. Pravá anglická dáma.

,,Nech sa páči, poďte ďalej." Odomkla nám dvere priamo na vrchole schodov, ktoré sme aj s batožinou urputne vyšlapali. Všetci sme mali dosť.