Vlci z Openshaw ✔

14 - Žlté tulipány

    Rosaleen sedela pri okne a sledovala dažďové kvapky pretekajúce sa po skle. Popíjala ovocný čaj zababušená v mäkkej deke a hladila si tehotenské bruško. Matthew si ju všimol no nechcel ju rušiť v jej rituáli počas daždivých dní. V týchto dňoch sedela pri okne v obývačke, zabalená v deke, popíjajúca čaj a užívala si zvuky dažďa. Vždy to však musel byť len dážď. Pokiaľ bola búrka a hromy boli moc hlasné, k oknu neprišla. Potrebovala pokoj. Len klopkajúci dážď.

     Matthew nevedel prečo tu Rosaleen vždy sedí. No v jeho očiach bola v týchto chvíľach najkrajšia ako hocikedy predtým. Na tvári mala pokojný výraz, bola spokojná, žila len pre tento okamih. Nestrachovala sa o budúcnosť, neutápala sa v minulosti. Žila tu a teraz. Keď sa nad ničím nestrachovala bola najkrajšia na svete. Popolavé vlasy mala voľne zopnuté, pramienky, ktoré jej vypadli z gumičky sa jej jemne točili okolo tváre. Para z teplého čaju jej ohrievala líca a zafarbovala ich do ružovkasta a čaj sa jej leskol na perách. Mohol by ju takto pozorovať navždy. Obdivovať ju.

     Rosaleen si bola Matthewovej prítomnosti veľmi dobre vedomá. Vždy cítila jeho tmavé oči ako ju pozorujú. A vždy si to užívala. Už od prvej chvíle ako sa stretli, obdivovala jeho hnedé oči, ktorými sa dokázal človeku dívať až do duše. Fascinovali ju skoro tak veľmi ako celý Matthew. Bol tichý, no nebol neviditeľný. V škole, kde sa spoznali, ho ľudia rešpektovali. Vedeli, že bol inteligentný, dobrý športovec a dokázal, že sa na neho dá spoľahnúť. Mal mnoho kamarátov, čo Rosaleen nikdy nemala. Hoci ich mal veľa, takmer nikdy s nimi netrávil čas po škole. Keď chodili po chodbách, prehodili spolu pár slov, nadviazali konverzáciu, zasmiali sa na vtipoch miestneho šaša, no po škole Matthew odišiel domov. Nechodil von. Nerobil to, čo váčšina tínedžerov. Išiel domov a tam nikto netušil čo robil. Preto Rosallen tak veľmi fascinoval. Pretože vlastne nikto nevedel, čo robí. Akoby viedol dvojitý život.

     Šestnásť ročná Rosaleen sa chcela dať do reči s Matthewom v nočnom klube. V tom čase neboli nočné kluby až tak veľmi strážené a k alkoholu sa dostal ktokoľvek. Jej najlepšia kamarátka ju dotiahla na jej prvú párty v živote. Jej kamarátka patrila vtedy k tým populárnym dievčatám, ktoré boli pozývané na všetky večierky, preto tam mala aspoň nejakú spoločnosť. A vtedy ho uvidela. Matthew Washington v plnej paráde. So sklenenou fľaškou od piva, počúvajúc svojho kamaráta ako mu niečo hučí do ucha, pretože cez hlasnú hudbu by ho inak nebolo počuť. Na niečo súhlasne prikývol a jeho kamarát sa stratil v dave.

     Rosaleen vtedy do seba hodila svoj prvý štamperlík vodky. Potom druhý. Po treťom už mala dosť odvahy pozrieť sa do očí neslávnemu Matthewovi. Lenže, keď sa otočila zmizol v dave a jej sa točila hlava, farby sa zlievali do kopy. Dostala do rúk ďalší pohár, ktorý do seba obrátila akoby to bola len voda. Jej kamarátka jej nakázala vyplaziť jazyk a niečo jej naň položila. Rýchlo sa to rozpustilo a spolu s farbami už videla aj zvuky.

     Potom si spomínala len na niektoré útržky. Na ruky, bozky, cucfleky na jej krku. Na ďalšie ruky pod jej sukňou, na plač, na krv na mužských hánkoch. A potom bola len tma.

     Rosaleen sa zobudila vo svojej posteli s obrovským bolehlavom a jej matkou vrieskajúcou pomedzi plač. Rosaleen si uvedomila aká bola hlúpa a neskutočne sa hanbila. Keď jej mama odišla, rozplakala sa. Viac ako kedykoľvek predtým. Nielenže ju trápilo, že sklamala svoju mamu ale spadla na ňu všetka tá hanba z vecí, na ktoré si ani nespomínala. Z tých útržkov si však vedela vyskladať jasný obraz, čo sa asi stalo. Z plaču ju vytrhlo zaklopanie na dvere. Za nimi vykukla hlava, s dlhšími gaštanovohnedými vlasmi a tmavohnedými očami, dívajúcimi sa do Rosaleeninej duše. Matthew Washington stál vedľa jej postele. Ten Matthew, s ktorým sa túžila dať do reči už pár týždňov.

     Matthew je povedal všetko, čo sa v tú noc stalo. Ako nejaký muž využil jej stavu. Chcel ju zneužiť. Matthew z toho našťastie vyviazol len s monoklom a odratým kolenom. Zachránil ju. Mohol nad ňou len mávnuť rukou no nespravil to. A kvôli tomu si ho Rosaleen začala vážiť viac ako kohokoľvek iného.

     Od toho dňa sa začali rozprávať. V škole s ňou trávil väčšinu času. A ona sa dozvedela o tajomstvách, ktoré skrýval za vchodovými dverami svojho domu.

     Matthew Washington žil so svojím otcom a babkou. Neznie to až tak zle, dokým nezájdete do detailov. A tie Matthew nikdy nikomu nehovoril. Ale Rosaleen bola výnimka. Ešte nevedel prečo, no ona mohla vedieť čo sa deje v jeho živote po škole. Keď zbadala jeho starú mamu skoro sa rozplakala. Nikdy si nespomenula na jeho meno. Dokonca zabudla aj na meno svojho vlastného syna. Napriek tomu s nimi žila a hovorila svoje príhody z dectva. Tie jej starecká demencia ešte nevzala. Každým dňom bola slabšia a slabšia. Rosallen sledovala spolu s Matthewom ako ich opúšťa nie len jeho stará mama ale aj otec, ktorý spadal do tuhého zovretia alkoholu.

     Potom, čo stará mama zomrela, Matthew zmaturoval a odišiel od jeho otca, ktorý si nechcel dať pomôcť. Našiel si prácu ako automechanik a Rosaleen s ním ostala tehotná. Jej rodičia s ňou nechceli mať nič spoločné no Matthew sa o ňu postaral. Vzali sa a nasťahovali sa do ajlacnejšej garzonky akú si mohli dovoliť. Nebolo to nič extra, ale bol to ich domov. A Matthew prisahal, že pre Rosaleen a jeho dieťa urobí všetko.

     Matthew podišiel bližšie k jeho žene uvelebenej na lacnej pohovke a venoval jej bozk do vlasov. Rosaleen sa usmiala a ďalší bozk si nemo pýtala na pery. Dostala ho a uvoľnila Matthewovi miesto na pohovke. ,,Čo myslíš? Aké to bude keď nám tu bude cupitať malý človiečik?" opýtala sa Rosaleen, ešte vždy dívajúca sa na kvapky dažďa tečúce po malom okne. ,,Neviem. Ale nech to bude akékoľvek, vždy to spolu zvládneme," usmial sa zatiaľ čo ju objímal okolo pliec. Veril, že všetko bude navždy perfektné.

     Všetko to aj bolo perfektné. A potom, keď mal ich syn šesť rokov, sa to všetko skončilo.

     ,,Mami!" zakričal radostne šesťročný chlapec, keď pribehol k jej nemocničnému lôžku. Tvár, ktorú kedysi lemovali popolavé vlasy, bola tentoraz zahalená do bledého plášťa, tam, kde kedysi rástli zdravé vlasy ostala len modrá šatka s vyšívanými tulipánmi a modré oči boli plné bolesti spadnuté do tmavých kruhoch pod nimi. Jej úsmev sa však napriek bolesti nikdy nezmenil. Vždy to bol ten najláskavejší a najúprimnejší úsmev na svete.

    ,,Ahoj Reed," usmiala sa Rosaleen a unavene stisla malú, jemnú detskú rúčku. ,,Niečo som ti nakreslil," usmial sa a vtlačil jej do náručia obrázok, ktorý kreslil v škole ku príležitosti dňa matiek. Netrpezlivé čiary farebnou pastelkou vytvárali nepodarený obrázok ich malej rodiny, ktorý bol pre Rosaleen najväčším pokladom v ťažkých dňoch, jej neustupujúcej choroby. Pohladila svojho syna po hodvábnych vláskoch rovnakej farby, aké boli kedysi jej vlastné vlasy. Dívala sa do jeho veľkých očí, ktoré mal rovnako tmavé ako jeho otec. Rovnaké oči, do ktorích sa zamilovala, a do ktorích sa zamiluje ešte mnoho dievčat. Pozrela sa na svojho manžela, ktorý v jeho úsmeve skrýval bolesť a smútok. Vedela dôvod jeho smútku. Vedel, že Rosaleen tu už nebude dlho. Nebála sa smrti. Bála sa, že svojím odchodom zničí malú dušičku svojho syna. Usmiala sa na svojho manžela. Venoval jej bozk na čelo a na nočný stolík jej do vázy vložil kyticu žltých tulipánov. Jej obľúbených.

     V tých najťažších chvíľach dokázali žlté tulipány zmierniť bolesť a trápenie. Preto sa Matthew vždy uisťoval aby boli tie kvety vždy čerstvé. Aby sa nemusela pozerať na ich smrť.

     A potom Rosaleen zomrela. V ten deň sa zdalo akoby ona menila počasie. Aby ostatní ľudia neboli z jej odchodu smutní. Vtáčiky spievali, kvety voňali, slnko svietilo. Žlté tulipány na jej hrobe sa trblietali. Rovnako ako sa trblietali slzy v očiach jej manžela a syna.

– AN –
Po troch mesiacoch ma zaplavila inšpirácia! Užívajte malú backstory o živote Washingtonovcov a držte mi palce aby som tento príbeh dokončila :D

– Sincerely Ivy