Vlci z Openshaw ✔

4 - Možno to všetko bol len sen

     Na druhej strane bolo počuť tiché šušťanie prikrývok a pomalý, tichý povzdych. „Koho si videl?"

     „Toho vlka. Toho z môjho tetovania," povedal chrapľavým hlasom, čo značilo, že za chvíľu sa dostaví únava. „Reed sú dve hodiny ráno. To sa ti snívalo."

     „Nesnívalo," zavrčal do slúchadla. Doslova cítil ako Nathaniel pretočil očami. „Vyriešime to ráno Reed. Choď spať."

     „Ráno sa vraciame do lesa."

     „Čo?" opýtal sa znepokojene. „Prečo, dopekla chceš ísť späť do lesa?"

     „Nájsť odpovede."

     „Reed," Nathaniel si povzdychol, „čo tak zájsť do knižnice? Nájdeme knihy o tunajších mýtoch a legendách. Je to lepší nápad ako sa ísť strácať do lesa."

     Reed bol ticho. Vedel, že má z časti pravdu ale nechcel strácať čas listovaním v zaprášených knihách, ktoré by im aj tak nedali odpovede. „Reed?" ozval sa Nathaniel aby sa uistil, že tam Reed ešte je. „Dobre," hlesol, „ale skôr či neskôr sa tam budeme musieť vrátiť."

     „Vážne? Prečo? Prečo by sme to nemohli jednoducho nechať tak?"

     „To nemyslíš vážne?! Blúdil som po lese tri dni, na chrbte sa mi objavilo tetovanie a je pravdepodobné, že mám halucinácie a ty to chceš nechať tak?! Fakt dík kámo," nahnevane zavrčal a s väčšou silou ako chcel položil slúchadlo na držiak pevnej linky. Nervózne si prehrabol vlasy oboma rukami a jemne sa za ne zaťahal. Nikdy si nemyslel, že mu Nathaniel, jeho najlepší kamarát, nebude chcieť pomôcť. Reed chápal, že mal strach. Aj on sám ho mal. Všetci chlapci ho mali. Ale tie veci sa nestali im ale Reedovi.

     Do rúk vzal balíček cigariet a rozmýšľal, či ísť von a riskovať stretnutie s tajomným vlkom alebo ísť hnev zo seba vyspať. V žiadnom prípade nahnevaný nezaspí, no vonku určite nepôjde. Zamieril teda k dverám, ktoré viedli do garáže ich domu. Auto parkovalo takmer vždy vonku, pretože Matthew Washington nemohol strácať čas jeho parkovaním do garáže. A tiež na to často zabúdal.

    Ich garáž slúžila ako fitnes centrum. Reed si dával obrovský pozor aby to nevidel Jarren, ktorého by sa potom nezbavil. Hoci mu Jarren a jeho otravná nátura za tie tri dni chýbali, netúžil ho mať vo vlastnom dome viac ako hodinu.

     Posilňovacie stroje boli rozmiestnené po garáži a v strede viselo staré, hnedé boxovacie vrece, ktoré bolo kedysi červené.

     Neunúval si nasadiť rukavice alebo obmotať ruky páskou. Na to bol príliš nahnevaný. Tĺkol do vreca ako zmyslov zbavený. Mal chuť kričať.

     Hánky ho pálili a pod kožou mu popraskali žilky. Na niektorých miestach na hánkoch sa objavili malé očká zošúchanej kože, ktoré príšerne štípali. Reed sykol, keď sa ich dotkol. Hnev ho opustil a ruky zvesil po bokoch. Povzdychol si a čelom sa oprel o boxovacie vrece.

     Vždy si myslel, že mágia bude úžasná, že sa stane hrdinom a zachráni fantastický svet. Nikdy si však nemyslel, že mágia bude skutočná. Momentálne na všetky udalosti z predošlých dní, alebo vlastne jedného dňa, nemal iné vysvetlenie. Mágia. Bolo to viac uveriteľné ako čokoľvek logické s čím by prišiel Oliver.

—

     Motorka prestala priasť a Reed si zložil prilbu. Započúval sa do tichého šumenia jazera. Uvedomoval si, že to bol zlý nápad. Ísť sám na miesto kde sa stalo niečo nevysvetliteľné, určite nebol dobrý nápad. Lenže ak si nepomôže sám nikto iný to neurobí.

     Zliezol z motorky a započúval sa do zvukov prírody. Stromy ticho šušťali, lenivé vlny šumeli, kdesi v diaľke čvirikali vrabce.

     Dlho stál a díval sa na jazero. Hypnotizovala ho čeriaca sa voda a jej zvuky. Tak veľmi chcel aby sa niečo stalo, no nedialo sa absolútne nič. Posadil na sa vyhriate kamienky, zapálil si cigaretu pričom sa díval na druhý breh jazera. Nikdy si neuvedomoval aké je toto miesto pokojné. Zadíval sa na útes pred ním, kde väčšinou sedel so svojími kamarátmi a dívali sa spolu na jazero.

     Vydýchol obláčik dymu keď vedľa seba započul kroky. Otočil sa k lesu a medzi stromami zbadal osrstenú hlavu. Ňufák mal pokrytý malými jazvičkami, nad pravým okom sa mu týčila veľká jazva až k spánku a pod ňou bola druhá, menšia. Díval sa na neho jantárovým pohľadom. Vlk sa obzrel za seba a potom späť na Reeda. Chcel mu niečo ukázať.

     Keď ho videl v noci, cítil sa zraniteľný a vedel, že by mal byť okolo chlpatého zvera opatrný. No teraz nič také necítil. Žiadny strach ani žiadne váhanie. Chcel sa ním nechať viesť. Chcel aby mu ukázal mágiu.

     Postavil sa. Vlk sa už nedíval na neho ale za neho. Videl prichádzajúcich chlapcov, preto sa stratil v lesnom poraste. Trvalo to len žmurknutie. Zmizol.

     „Na čo zízaš?" ozval sa známy, otravný hlas. Zbadal čierne vlasy, ktoré mal vyčesané dohora a trčali mu do každého smeru. Hneď vedľa neho stáli pehaté dvojičky odlišné len farbami vlasov a tým, že jeden mal čierne dioptrie. „Čo sa stalo s tým: Prečo to nenecháme tak?" osotil sa Reed skôr na Nathaniela ako na ostatných chlapcov. Zazeral na neho nenávistným pohľadom, ktorým zazeral aj keď nebol nahnevaný. „Povedzme, že sme zmenili názor."

     „A tiež Jarren nevie, že v knižnici sa má držať papuľa," zavrčal Oliver s prekríženými rukami na prsiach, ktoré mu krčili vždy-vyžehlenú košeľu. Reedov pohľad zmäkol a na tvári vystrúhal pobavený úškrn nasledovaný smiechom chlapcov. „Kým sme boli v knižnici, predtým než nás kvôli Jarrenovi vyhodili," začal Nathaniel, „stihli sme si požičať jednu knihu, ktorá nám možno pomôže."

     Hrubú knihu vytiahol zo zadného sedadla mustanga a podal ju Reedovi. Jej kožený obal bol starý a popraskaný, pôvodná červeno hnedá farba bola vyblednutá, zlatý nápis bol zošúchaný. Obrátil pevný obal a na prvej stránke sa v strede niesol veľký nápis. Openshawské dejiny. Zdvihol jedno obočie a letmo zazrel na chlapcov, ktorí stáli okolo neho.

     Knihu položil na čiernu kapotu Nathanielovho auta a začal listovať. Očami skenoval text v snahe nájsť niečo zaujímavé.

     „Samé blbosti. Nezaujíma ma kedy boli postavené miestne domy a už vôbec nie prečo," frustrovane zatvoril knihu a otočil sa jej chrbtom. Oliver ju opatrne vzal do rúk a začal čítať tam kde Reed prestal. Oliver mal viac trpezlivosti ako Reed a ku knihám sa správal s väčším rešpektom. Oliver miloval čítanie. Často ho za to v škole nazývali šprtom a maznáčikom učiteľov. Na strednej škole sa to na chvíľu upokojilo. No on si z toho nikdy nič nerobil. Vedel, že je lepší ako ostatní a jeho brat bol vždy po jeho boku.

     „Čo toto? Trhlina v lesoch. To znie čudne," po dlhej chvíli zdvihol nos zo strán a napravil si okuliare. Chlapci sa postavili za neho aby mohli spoločne čítať starú legendu. „Sedí to," odvetil prekvapene Reed. Nečakal, že niečo skutočne nájdu. „Si si istý?"

     „Áno!" zamračil sa. „Časové anomálie, spev, vlci. Dokonca som videl aj tú trhlinu, či čo to je."

     „Kde si ju videl?" opýtal sa Nathaniel s nedočkavými iskričkami. Reed chcel niečo povedať no jeho ústa sa len nemo otvárali. Sklopil zrak a kopol do jedného z mnohých kamienkov. „Neviem..."

     Nathaniel rozhodil rukami no Oliver upokojujúco položil ruku na Reedove plece. Z mladšieho Gregoryho sálal pokoj a mier, ktorý vedel veľmi dobre odovzdať svojmu okoliu. Rovnako ako teraz. Reeda zalial pokoj. Oliver ho uisťoval, že to nebola jeho chyba.

     Povzdychol si a zadíval sa na jazero. Možno to všetko bol len sen. „Mali by sme sa vrátiť," povedal Reed pokojne, takmer porazene. Nasadil si prilbu a s mustangom za chrbtom sa vrátil domov.