Vlci z Openshaw ✔

7 - Nikdy by ťa neopustil

     Bola streda.

     Dva týždne po poslednom stretnutí s vlkom. Všetci chlapci horlivo plánovali výlet do lesa, len vždy sa im do toho niečo dostalo. Najskôr to boli písomky, potom práca a nakoniec dostal Reed zaracha za tetovanie, ktoré sa mu nepodarilo dobre skryť pred otcom. Ani by to nebol taký veľký problém lenže Reed klamal o tom ako ho dostal. Vlastne neklamal, ale kto by veril, že sa mu magicky objavilo na chrbte?

     Teraz keď si chlapci konečne našli čas na preskúmavanie lesa, začalo pršať. Sedeli natlačení v mustangu, pred ich ústami sa objavovali biele obláčiky pary. Nečakane a rapídne sa ochladilo a v mustangu sa akoby náročky pokazilo kúrenie. Reed sa snažil zistiť čo s tým je zatiaľ čo Nathaniel s Jarrenom sa naťahovali o posledný čips.

     „Prečo nejdeme proste domov? Do tepla," zahudral večne uzimený Oliver s pohľadom prilepeným na obrazovke tenkého mobilu. Hlavu mal stiahnutú medzi pleciami a golier vyhrnutý až po uši. „Ty, ako prvý, si vravel, že sa máme vrátiť do lesa," upozornil ho Nathaniel smerujúc pozornosť na neho a nie na čips, ktorý skončil v Jarrenových ústach. „Áno, ale nie v takomto počasí," zavrčal bielovlasý brat a väčšmi sa zababušil do tenkého saka. „Môžete držať huby? Za chvíľu sa objaví. Viem to," okríkol ich Reed. Čakali na vlka. Zo začiatku boli plní odhodlania no po dvoch hodinách ich to prešlo.

     Oliverovi cinkla esemeska. Už asi päťdesiata. Reed zavrčal. Neznášal mobily. Zazrel na Olivera, ktorému sa na tvári črtal nepatrný úsmev počas odpovedania na esemesku. „Komu vkuse píšeš?" Jarren sa na zadnom sedadle naklonil k Oliverovi, ten však mobil rýchlo zamkol a Jarren ostal civieť na vlastný odraz v čiernej obrazovke. „No tak. Nehabi sa," vyškeril sa na pehatého chlapca s pravým okom hnedým a ľavým zeleným. „Pred nami frajerku neskryješ."

     Zrazu niečo plesklo po Jarrenovej hlave až mu z toho ostali stáť čierne vlasy. „Hej!" pošúchal si temeno a jeho „nahnevaný" výraz tváre sa zmenil na výčitky. Nathaniel ho prepaľoval pohľadom. Jarren vedel, že Nate je ohľadom svojho brata ochranársky ale netušil, že aj pri svojich kamošoch. „Ale no tak veď vieš, že ja si z neho len uťahujem," zahudral a s prekríženými rukami sa oprel o kožené sedadlo. Oliver len prekrútil očami a sledoval dážď za oknom. „Prestaň sa správať ako malé decko," tentoraz sa ozval Reed. Väčšinou bol prvý, kto zavrhol tému frajerky a drahé polovičky. Nikto nevedel prečo mu to tak vadilo.

     Cink.

     Ďalšia esemeska. „No tak Olie!" vyškeril sa Jarren a s zavlnil obočím. „Prosím už to nikdy nerob," Oliver ho čapol po tvári, na čom sa obaja zasmiali. Aj na Reedovej tvári sa objavil jemný úsmev, iba Nathaniel mal svoju ochranársku masku. „Potrebujem si natiahnuť nohy. Reed vystúp," prikázal mu mladší z bratov. Neprotestoval. „Ty ho necháš len tak ísť?" Reed nadvihol obočie, ešte vždy stál pred otvorenými dverami mustanga so sklopeným sedadlom. Oliver sledoval čerejúcu hladinu jazera, oblečenie sa mu pomaly zmáčalo. „Potrebuje len pár minút. Nemá rád keď ho niekto otravuje so vzťahmi," sykol, letmo sa dívajúc na Jarrena, ktorý sa poškriabal na zátylku.

     „To sme dvaja," Reed sa oprel o mokrú strechu a pozoroval mladšieho Gregoryho. „Ty sa nerozprávaš o ničom."

     „Radšej počúvam problémy druhých ako ich zaťažujem svojimi," zamrmlal dívajúc sa na Olivera, ktorý niečo hovoril, no kvôli šumeniu dažďa ho nebolo počuť. Pohľadom prešiel po hladine jazera a zastavil sa na čiernej šmuhe na druhej strane. Spozornel. Ak to bolo to čo si myslel mohli sa dostať do problémov. Skontroloval Olivera, ktorý sa uprene díval na škvrnu pričom si stále niečo bľabotal. „Oliver," skríkol znepokojený Reed. Oliver bol akoby uväznený vo vlastnom svete. Alebo skôr v svete mágie.