Punk, basket and some other sh*ts

Kapitola 23 - Večer u Yumiko

,,Pomôžte mi s ním, prosím..." prosebne som pozrela na Kurumi a predovšetkým Kameho, ktorý nemal síce extra vyšportovanú postavu ale stále mal viac sily než my ženy.
,,Tvoj frajer to dnes nejako prehnal ako tak pozerám..." uškŕňal sa Kame zatiaľ čo mi pomáhal naložil Aomineho do taxíka. Odmietala som sa s ním v takomto stave potrepať peši až ku mne domov. Pri poznámke o frajerovi som však cítila ako mi stúpa teplota v tvári a okamžite som musela oponovať.
,,Nie je to môj frajer! Ešte to tak!" srdce sa mi rozbúchalo ale pripisovala som to tej rozhodenosti.
Keď už konečne Aomine sedel, či skôr ležal rozvalený v taxíku, prešla som okolo, aby som si mohla tiež sadnúť.
,, Dobrú noc a ďakujem vám obom," zamávala som im na pozdrav a chystala si sadnúť. Na moju smolu mal však ten retard na mojom mieste uloženú hlavu. Povzdychla som si už len pri predstave toho, čo budem musieť urobiť. Nadvihla som mu hlavu, posadila sa a položila mu ju na svoje nohy. Nechcela som ho nechávať vzadu samého, aby som mohla v prípade, že by mu bolo zle, čo najrýchlejšie reagovať. Nechcelo sa mi platiť sa ogrcaný taxík ešte nejaké peniaze navyše a on by mi ich určite nedal. Stavím sa, že všetko vreckové míňa na tie svoje odporné časopisy, ktoré má neustále v rukách.
Taxikárovi som nadiktovala adresu a mlčky pozerala von oknom. Kupodivu bol Aomine potichu tiež, pravdepodobne bol len unavený. A možno mu bolo proste tiež len dosť trápne z toho, čo sa práve dialo. A možno je to proste len úchyl a užíval si to. Sama neviem, ktorá možnosť je správna.

Keď sme konečne zastavili pred mojím a Taigovým domom, nadvihla som mu opäť hlavu a vyliezla von. Taxikárovi som cez okienko podala peniaze aj s nejakými navyše.
,,Môžem vás poprosiť, pomôžete mi ho dostať aspoň na gauč?"
Taxikár spočítal peniaze a keď mu došlo, že dostal o tretinu viac, než mal, vyliezol z taxíka, obišiel ho dookola a ja som mala možnosť si konečne všimnúť, aký je obrovský. Fakt obrovský. Dokonca som mala pocit, že má oveľa vypracovanejšie telo než Aomine, takže nebol pre neho ani najmenší problém mi s ním pomôcť. Aomine síce po ceste frflal ale stále ho motalo na strany, takže to nakoniec ocenil a keď ležal na gauči, tak sa dokonca aj poďakoval. Odprevadila som taxikára ešte k autu a poďakovala mu tiež.
,,Držte sa, slečna," žmurkol na mňa a vydal sa späť do tmy.
Ja som sa chvíľu pozerala za odchádzajúcim autom, než som sa pobrala naspäť domov.

Zažala som len maličké svetlo v obývačke, keďže ma po práci trochu boleli oči. Aomine stále ležal na gauči a prepínal v telke nejaké kanály. Akosi som nedomyslela o čom sa budeme asi tak baviť. Telku nakoniec vypol a otočil sa smerom ku stropu, takže izbu zaplavilo ticho. Aby som ho nejako prelomila, vložila som do prehrávača mnou špeciálne vypálené CD, ktoré som mala na vrchu kopy. Podľa tónov, ktoré sa začali ozývať z rádia, som okamžite spoznala U2. Môj špeciálny výber obľúbených skladieb.
,,Čo to je?" zľahka snedý chlapec na gauči sa otočil ku mne s otázkou v očiach akonahle začul prvé rytmy piesne With or without you.
,,U2, rocková kapela z Írska, celkom stará. Po Last Kiss je toto asi môj druhý obľúbený love song," vysvetlila som a priniesla mu ku gauču obal od CD, ktorý som si tiež vytlačila z internetu. Holt taký bol môj život za chudobna.
Aomine sa posadil na gauči a prezeral si obal. Sama som si kedysi vypísala dozadu aj zoznam piesní, ktoré som si na to CD vypálila.
,,Kto ťa to vlastne naučil počúvať?" spýtal sa odrazu, keď som sa posadila na gauč vedľa neho. Zdá sa mi to, alebo sa tu objavila až príliš neželaná romantická atmoška?!
Nevedela som, či mu chcem odpovedať. Keď som si však všimla jeho výraz, ktorý som v polotme musela trošku lúštiť, neprišiel mi nijako provokatérsky, skôr proste... Priateľský, možno trochu zvedavý. Jemne som vzdychla, pritiahla si nohy k telu, pričom som ich vyložila tiež na gauč a snažila sa aj naďalej udržiavať pol metrový odstup na gauči medzi mnou a ním.
,,Moja matka mala jedného fakt super priateľa. Spoza tých splaškov, ktoré zohnala, by síce hviezdil ktorýkoľvek chudák ale on bol proste úžasný. Mal úžasný vkus na hudbu a väčšinu kapiel ma naučil počúvať práve on. U2 a Pearl Jam mal najradšej," o týchto veciach som sa nebavila vlastne ani s Taigom. Netušila som, prečo o nich hovorím práve jemu a nechcela som nad tým asi ani premýšľať. Vybrala som sa preto do kuchyne a priniesla som si vedierko s ľadom, do ktorého som si dala plechovky s pivom. Posadila som sa znova na gauč, otvorila jednu plechovku, odpila si a čakala, čo zo seba vypotí môj spoločník.
,,Rozišli sa?" uchechtla som sa a pokrútila hlavou.
,,Zabil sa," znova som si objala nohy rukami a cítila ako ma prepaľuje pohľadom a chce vedieť viac.
,,Mala som asi sedem keď sa zoznámil s mojou matkou... Bol to vlastne jej úplne prvý vzťah a asi jediný, ktorý ju kedy robil skutočne šťastnou. Ju a mňa. Naučil ma základy na skejte, v podstate mi nahrádzal asi tri roky otca. Zistili mu však svalovú dystrofiu a postupne mu začali odchádzať určité pohybové funkcie... A jeden večer nám zrazu zabúchali policajti na dvere a všetko šlo do sračiek," znova som si odpila a pozrela na cigarety na stole. Vytriasla som si jednu von z krabičky, vložila si ju do úst a aj so zapaľovačom som sa vybrala na balkón.
Bolo už celkom chladno, tak som cez seba hodila aspoň tenkú mikinu a zapálila som si s pivom v druhej ruke.
,,To ma mrzí," ozvalo sa od balkónových dverí. Otočila som sa za hlasom a premýšľala, ako sa sem vôbec dostal keď sotva chodil.
Mávla som však rukou a zapozerala sa do tmavých, trochu pokojnejších ulíc obrovského Tokia.
,,Neviem ani prečo som ti to povedala. Asi len skrz to, že si opitý a ja dúfam, že si to nebudeš zajtra pamätať," zamrmlala som a potiahla si z cigarety.
,,Nechcel by som to zabudnúť," vyšiel von na balkón a oprel sa o zábradlie. ,,A tie cigarety ti fakt nejdú."
,,Sklapni," zafrflala som mu naspäť a zľahka sa mi v úsmeve zdvihol kútik úst. Cítila som, že sa tiež usmial. Zaskočilo ma, že nefrflal naspäť. Opitý Aomine je kupodivu dobrá spoločnosť.
,,Čo ty? Prečo sa chováš jak čurák?" skúsila som zmeniť tému a napila sa z plechovky. Z jeho strany sa tiež ozvalo zašumenie spôsobené otváraním ďalšej plechovky. Hajzel mi ukradol pitie! Jak keby mu ešte treba piť.
,,Odjakživa milujem basketbal... V podstate to bolo to jediné, čo som kedy mal. Ale kedysi som sa stal tak moc dobrým, že mnohí protivníci vzdali zápas už na začiatku. A ak nie na začiatku, tak minimálne v polke... Ten šport sa pre mňa stal nakoniec tak samozrejmý, až bol nudný. Začal som flákať tréningy, dokonca aj na niektoré zápasy som proste neprišiel. Až potom na minuloročnom Winter Cupe ma prekvapil tvoj brat... Po veľmi dlhej dobe som si znova užil hru. Jasné, že v jeden na jedného na mňa nemá ani tvoj bráško ale ich tímová spolupráca ma zaskočila a trochu mi otvorila oči. Býval som ešte horší," tiež sa rozkecal, asi aby sme si boli kvit. V rádiu sa spustila ďalšia pieseň od U2, o trochu veselšia, stále sa však držala pomalých, príjemných rytmov.
,,Takže ti stúpla sláva do hlavy?" zaprovokovala som a natiahla do seba ďalšiu dávku fajného smradu.
,,Tche, to tak. Sral ma celý svet, ľudia okolo, srala ma Satsuki s tou jej vždy veselou náladou a neustálym komandovaním. Ale poznáme sa už od detstva, nebolo by pekné sa jej len tak zbaviť. A asi by mi to ticho postupne začalo vadiť... Hoci častokrát ju očividne veľmi rada zastupuješ," rýpol naspäť, na čo som mu musela udrieť päsťou do ramena ale nezdalo sa, že by ho to nejako bolelo.
,,Si zaľúbený do Satsuki-senpai?" prečo som sa na to do prdele spýtala. Je to ich vec predsa.
,,Hmm? Nebodaj žiarliš," uškrnul sa a vyslúžil si ďalšiu ranu, na čo sa už musel rozosmiať.
Zdalo sa mi dokonca, že začal pomaly triezvieť. A ja som očividne začínala byť opitá, pretože keď sa smial, prišiel mi... Celkom príťažlivý. Nie, stop, okamžite stop. Priložila som si na čelo studenú plechovku, aby som trochu vychladla.
,,Nesranduj ani. Postavu má síce peknú ale nie je to môj typ čo sa povahy týka. Mám rád, keď si dievča dá poriadne jedlo a nie žrádlo, ktoré by zdulo aj koňa. A hlavne, ona je hotová do Tetsuyi" odpil si z plechovky posledné zvyšky a zmačkal ju v jednej ruke, aby ju mohol vyhodiť do koša. Netušila som, že Satsuki-senpai miluje Tetsu-senpaia... Ale už teraz som bola rozhodnutá ju v tom podporiť. On je dobrák a ona je síce hlúpučká ale má dobré srdce, takže nemám ani najmenší dôvod byť proti tomu.
,,To chápem asi. Zelenina nie je zlá ale nedokázala by som jesť len to," zasmiala som sa tentoraz ja a skúsila napodobniť jeho gesto s plechovkou. Nemala som však tak veľké ruky ako on, takže to nedopadlo práve tak, ako som chcela.
Pristúpil ku mne zozadu, položil mi svoje ruky na moje a mnou opäť prešlo tisíc voltov. Vzal plechovku z mojich rúk, zmačkal ju a vyhodil. Cítila som ako červenám stále viac. Panebože, prosím, nech to je len ten alkohol.
Zadusila som cigaretu a vybrala sa naspäť dnu. Počkala som, kým vôjde aj on a zavrela som za nami balkón.
Rádio však prestalo odrazu hrať a v celom byte na pár sekúnd vypadol prúd. Neznášam tmu, naozaj ju nenávidím. Bez váhania som sa preto otočila smerom k nemu a silno ho od strachu objala. Cítila som na celom tele ako strnul ale po chvíli objal moje telo chvejúce sa od strachu. Rúčkami som zovrela jeho tričko a pomedzi alkoholové opary mala možnosť ucítiť jeho mužnú, veľmi príjemnú vôňu. Bola som už jemne omámená alkoholom, keďže som si zopár plechoviek dopriala aj v práci. Zo zamyslenia ma vytrhol horúci dych, ktorý som cítila vo vlasoch. Srdiečko mi bilo ako o preteky ale pripisovala som to strachu a v duchu si nadávala za to, že zas sa dostávam do nejakých sračiek.

Svetlá po chvíli znova naskočili a s nimi aj rádio, v ktorom sa znova ozývali tóny piesne With or without you.
"See the stone set in your eyes, see the thorn twist in your side..." (Pozri na ten kameň zasadený v tvojich očiach, na ten osteň zarazený v tvojom tele)
Stále ma držal v náručí ale už jemnejšie, aby sa odo mňa mohol odtiahnuť a pozrieť mi do očí.
"Sleight of hand and twist of fate, on a bed of nails she makes me wait" (Podvod a zvrat osudu, ona ma núti čakať na posteli z klincov)
Vzhliadla som k nemu do jeho neuveriteľne hlbokých očí farby nočného oceánu, ktoré boli plné niečoho, čo som v nich nikdy predtým nevidela. Žiadna zlosť, provokácia... Nedokázala som to opísať.
Oprel svoje čelo o moje a zavrel oči. Chcela som sa odtrhnúť, naozaj som chcela, pretože toto bolo dosť jasne mimo mojich zásad. Takisto som mala divný pocit, že by ma nepustil. Počkať, prečo toto všetko vlastne robí... Však sa neznášame.
Zatlačil mi čelom do toho môjho, aby som zdvihla hlavu viac a jeho horúci dych ma tentoraz prekvapil na mojich ústach. Nie, nie, nie...
Z jedného oka mi ušla drobná slza, ktorá symbolizovala moju neschopnosť správne ovládať vlastné telo, ktoré si robilo čo chcelo. Ruky som si preplietla s tými jeho, do ktorých zapadli moje maličké ako do skladačky. Ale dlho sme nezostali na mieste. Jeho obrovské telo ma pritlačilo na stenu spolu s rukami, ktoré sme mali aj naďalej prepletené. Sám sa odo mňa neodtŕhal a bozk každou sekundou naberal na intenzite a prechádzal z veľmi neistého, do veľmi dravého a nenásytného. Aj keď sa mi to vôbec nepáčilo, bola medzi nami neuveriteľná chémia a bolo ťažké jej vzdorovať keď bola ešte viac umocnená prostredníctvom alkoholu.

,,Aomine..." vypustila som z úst keď mi dovolil nabrať do pľúc trochu kyslíku.
,,Buď ticho," povedal predtým, než ma ústami opäť umlčal. Za normálnych okolností by som sa asi naštvala ale momentálne mi na to nedal príležitosť. Pravá ruka, ktorá doteraz zvierala moju ľavú, sa pomaly posúvala zo zápästia až k lakťu, z ktorého sa presunul na môj driek. Pritlačil ma viac k sebe a mala som možnosť cítiť, že sa mu to... Páči. Viac než dosť. Rukou mi prešiel po zadku, ktorý následne silno zmačkol, až mi z úst unikol ston umlčaný jeho jazykom. Jeho ruka putovala ďalej po mojom stehne, ktoré nadvihol a pritisol ku svojej nohe.
,,Ummm-mmh!" prestávalo sa mi páčiť kam sa toto celé uberá a konečne môj rozum preberal kontrolu nad telom. Z celej sily som do neho zatlačila a keďže mal ešte stále vypité, nebolo to veľmi ťažké. Zakymácal sa, spravil pár krokov vzad a spadol na gauč. Cestou tam sa ešte udrel do hlavy o lampu, takže v momente po dopade na gauč zaspal.
Ja som len hľadela pred seba s rukami na neustále dvíhajúcom sa hrudníku. Srdce mi bilo tak moc, až sa mi zdalo, že z neho určite ohluchnem.
,,Do prdele..." ušlo mi z úst a okamžite som sa zavrela do izby. Oprela som sa o dvere a zviezla sa po nich až k zemi. Chytila som sa rukami za hlavu a položila ju na svoje kolená. Bolo mi naozaj jasné, že toto nedopadne vôbec dobre. Z obývačky sa ozývali posledné tóny mojej obľúbenej piesne od U2...