Ako sa dokáže život otočiť, keď Vám jedného dňa otec zavolá, že jaksi-taksi máte mladšiu sestru? A že jaksi-taksi bude od ďalšieho ročníka bývať s Vami?
Kagami Taiga, momentálne 16-ročný študent strednej školy Seirin a eso basketbalového tímu, si tú...
Konečne prišiel deň, kedy som sa mala ukázať po boku otca aj v spoločnosti, z čoho som mala celkom stresy. Jednak som nemala žiadne šaty, ďalšia vec je moje správanie, ktoré je natoľko... Extravagantné, že je absolútne neprijateľné v spoločenských vrstvách, v ktorých sa pohybuje môj otec. A na záver, akoby toho nebolo málo, moje tanečné schopnosti sa rovnajú schopnosti Kiseho správne dedukovať akúkoľvek situáciu. Čiže nulové.
Šaty boli asi najmenší problém, make-upové skúšky takisto, keďže o všetko sa postarala samotná Hikaru, dokonca aj šaty mi dala expresne ušiť na mieru. Kupodivu...sa mi vlastne aj celkom páčili. Boli celé biele, bez ramienok, s nariasenou sukňou skoro po zem. Od bruška až po vršok vyzerali od pohľadu, akoby tam boli polepené vrstvy pierok, čím elegantne zvýraznili môj dekolt. Na vrch som dostala ešte biele bolerko a bola som celkom spokojná so svojím vzhľadom.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vlasy sme sa rozhodli vypnúť do drdola s dvoma prameňmi odstávajúcimi po stranách, čo Hikaru považovala za nestarnúcu klasiku. A mne sa to aj celkom hodilo. Náušnice som dostala trošku ťažké, celé zo striebra. Spočívali v troch tenkých retiazkach, ktoré boli na vrchu zopnuté a padali mi až na ramená. ,,Hikaru, je ti dúfam jasné, že to bude prepadák jak hovado," poznamenala som, keď som zo seba konečne zotrela skúšobný make-up. Teda niekoľko vrstiev skúšobného make-upu. Zvyknem sa občas maľovať ale väčšinou si dám len linku, občas nejaké tiene a tam to končí. ,,Hlavne nemaj strach, bude to v poriadku!" povzbudila ma Hikaru a postrapatila mi vlasy, ktoré som medzičasom zbavila všetkých sponiek.
Medzitým na úplne inom mieste...
~Pohľad Aomine~ Už pár dní som nemohol z hlavy dostať tú debilnú melódiu z tej debilnej pesničky, ktorú počúvala Kagamiho debilná sestra. A za žiadnu cenu som si nemohol vybaviť ani kúsok textu, aby som ju podľa neho našiel. A tej pipky sa na názov určite pýtať nebudem, je ešte otravnejšia než Satsuki a ja som rád, že ma vytrvalo ignoruje keď som kedykoľvek v jej prítomnosti. Ale tie koláče boli fajn...
Doma som ako vždy pomohol matke s umývaním riadu, zatiaľ čo otec bol v práci (pracuje ako náčelník polície). ,,Daiki, ako to vyzerá so skúškami? Bude to v poriadku?" matka vždy vie pokaziť náladu... ,,Ale hej, nejak," čo som jej mal povedať? Že predbežné testy dopadli na totalne hovno? Mohlo by to byť síce horšie ale matka veľmi dobre vie, že keby sa učím viac, tak by som mal aj na vcelku úctyhodné známky. Ale je to otravné. ,,Daiki..." ,,Áno, áno, pôjdem sa učiť," zamrmlal som otrávene a utieral čisté taniere, ktoré som následne ukladal do kuchynskej linky. Matka ma pohladila po bicepse a vložila do rádia akési CDčko. Už pri prvom slove som takmer zmeravel. Jednalo sa presne o tú istú pieseň, ktorú si to dievča spievalo v deň, kedy som ju videl naposledy. A tú istú pieseň, si pustila moja matka. Bože, mami, ďakujem. ,,Čo to je za skupinu?" spýtal som sa vlastne automaticky, čím som svoju matku bezpochyby prekvapil. ,,Daiki, nečakala by som, že starý rock ťa bude baviť... Ale som za to rada, Pearl Jam je maminkina obľúbená kapela... S tvojím ockom sme sa stretli prvýkrát na ich koncerte. A tvoj ocko mi ihneď skúšal imponovať tým, ako moc sa vyzná v rockovom žánri. Až pár rokov po svadbe som zistila, že sa na tom koncerte objavil vlastne náhodou a v čase nášho zoznámenia nepoznal ani len názov kapely, nieto ešte piesne," neprerušoval som ju, aj keď ma jej romantické historky z mladosti moc nezaujímali. Plus, moja myseľ si neustále opakovala dookola názov kapely, takže nebol moc čas vymýšľať, čo jej na to vlastne povedať. Pearl Jam. Znie to ako názov pre nejakú buzícku kapelu.
