Ako sa dokáže život otočiť, keď Vám jedného dňa otec zavolá, že jaksi-taksi máte mladšiu sestru? A že jaksi-taksi bude od ďalšieho ročníka bývať s Vami?
Kagami Taiga, momentálne 16-ročný študent strednej školy Seirin a eso basketbalového tímu, si tú...
Ako taká dvojica hňupov sme spolu s Aominem sedeli pred bránou školy a čakali na príchod môjho šoféra Torokiho. ,,Nezazeraj, je to tvoja vina," zamrmlal môj partner, keď som ho doslova zabíjala pohľadom. Ruky som mala prekrížené na ruky, zmŕzala som sa od zimy a opierala sa o bránu školy.
,,Jak jako moja vina, haló!? Kto žiarlil ako pes a ani mi nedovolil sa prezliecť z dresu!?" udrela som ho päsťou do ramena a ešte viac sa zamračila. Aomine zavrčal, zohol sa ku mne a s napnutou sánkou mi hľadel priamo do očí: ,,Aj tak je to tvoja vina. Mala si mu hneď povedať, že nikam nejdeš. Teraz vie celý tím o tom, že sa spolu paktujeme. A ešte raz ma udri a oľutuješ to." Udrela som ho znova a neuhýbala som pohľadom. Vedela som až moc dobre, že by ma neudrel, takže tieto jeho vyhrážky mu boli tak prd platné. ,,Ani si mi nedal príležitosť mu na to niečo povedať, keďže si priletel ako guľový blesk," konečne som prerušila naše vzájomné pokusy o vraždu pohľadom a začala som sa obzerať po Torokiho aute. Aomine sa odo mňa zatiaľ odtiahol a otočil sa mi chrbtom. V skutočnosti ma jeho výbuch žiarlivosti celkom tešil a takisto aj fakt, že v telocvični sa nebudeme musieť tváriť, že sa chceme zabiť. Pravdepodobne tak síce budeme pôsobiť ale zároveň budú tie trubky z nášho tímu roztlieskavačiek vedieť, že táto šelma je už zabraná. Viac som sa zababušila do Aomineho basketbalovej mikiny a videla som, že mu chýba máličko k tomu, aby zamrzol. Podľa jeho slov však bolo jasné, že keby tam zostaneme ešte o chvíľu dlhšie, tak nielen, že by pravdepodobne Kogovi vrazil ale zároveň by sme sa nevyhli zvedavým otázkam zvyšku tímov. Cítila som, že mi vo vrecku brní mobil a nemusela som sa ani pozrieť, aby som vedela, že sa mi snažila dovolať naša trénerka. ,,Aomine..." zašepkala som po pár sekundách a ignorovala zvonenie mobilného telefónu. Chytila som ho za ruku a týmto gestom som ho prekvapila natoľko, že sa otočil naspäť ku mne a pozrel mi znova do očí, v ktorých sa tentoraz zračila ľútosť zmiešaná s obavami. ,,Hm?" neodhodlal sa ani na poriadne slovo, čo ma však v tejto chvíli neprekvapovalo. Bol rovnako nesvoj z toho, že sa dnešok pravdepodobne donesie k anikimu. Neváhala som ani sekundu a objala som ho rukami okolo pásu. Hlavu som mu zaborila do hrude a snažila som sa na neho preniesť aspoň trošku tepla. ,,Bude to v poriadku.... Dobre?" spýtala som sa pre istotu na záver a zdvihla k nemu hlavu. Pôsobil rovnako vystresovane ako pred chvíľou ale zdalo sa, že ho moje objatie trošku ukľudnilo a minimálne z neho opadli nervy. ,,Zohni sa," povedala som s jemne zdvihnutými kútikmi úst a rukami som sa snažila zatiahnuť za vrch jeho dresu, aby som ho dostala na úroveň svojej hlavy. Aomine mi s tým musel trošku pomôcť, keďže bol medzi nami neskutočný výškový rozdiel. Keď už som ako-tak mohla dočiahnuť, stúpla som si na špičky a spojila som naše pery v ľahúčkom bozku, počas ktorého som zatvorila oči. Nemalo to spôsobiť žiaden sexuálny ošiaľ či čokoľvek tomu podobné. Chcela som ho len trošičku povzbudiť a donútiť ho sa usmiať. Keď som sa od neho odtiahla, spozorovala som, že mi môj plán vyšiel. Slabý úsmev sa mu predsa len objavil na perách a spolu s ním aj rumenec na tvári, ktorý sa bezúspešne snažil zakryť rukou, ako inak.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
