Punk, basket and some other sh*ts

Kapitola 32 - Daiki a Yumi

,,Počkaj, takže to bol výmysel?"
Sedeli sme s Aominem v bare, kde bežne pracujem, avšak, dnes som bola len zákazníčka. Prezradila som mu svoj plán na dnešný večer, ktorý absolútne nezahŕňal nejaké lietanie po podnikoch s mojou staršou kolegyňou.
,,Áno. Chcela som, aby Taiga konečne trošku prevzal iniciatívu vo svojom vzťahu a dohodla som sa s Kurumi-san, že mi v určitý moment zavolá a akože ma pozve von. V konečnom dôsledku som jej za príbytok na dnešnú noc navrhla, že jej pomôžem večer upratať," objasnila som mu situáciu a odpila som si z piva, ktoré predo mňa postavila Kurumi.
Tá nás len s pobavením sledovala: ,,Nečakala som, že si privedieš aj garde."
Aomine si len odfrkol a napil sa zo svojej porcie piva. Príliš často nepil, čo som tak pochopila ale keď mal šancu, tak prevažne neodmietol. A náš bar bol výnimočný, keďže vďaka mojim konexiám nám tu naliali.
Odrazu však medzi nami zostalo akési ticho. Ani jeden z nás nevedel, čo vlastne teda zajtra bude. Nedohodli sme sa, kto zavolá a ani jeden z nás nemal pravdepodobne v pláne prekusnúť svoje ego. Skrz to sme zajtrajšiu... schôdzku?... Nemali absolútne dohodnutú.
,,Tohsaka," na svoje meno som sa otočila k tmavovlasému pôvodcovi oslovenia a s otázkou v očiach čakala, čo povie.
,,Áno?" doplnila som, keď sa akosi nemal k odpovedi.
Aomine sa otočil a v tvári pôsobil tak nejak podráždene. Nie teda, že by tak nepôsobil aj bežne ale teraz to vyzeralo tak inak. Nie úplne Aominovsky, alebo ako to nazvať. Otočil odo mňa tvár a oprel sa o ruku, ktorou si zároveň zakryl ústa, takže keď rozprával, musela som dávať naozaj pozor, aby som mu vôbec rozumela.
,,Zajtra to teda platí?" zamrmlal si do ruky, na čo som sa mimovoľne musela usmiať.
,,O koľkej sa stretneme?"
Aomine sa uškrnul a opäť pôsobil sebavedomo ako zvyčajne. Ruka mu už nezakrývala tvár a dokonca bol ochotný na mňa počas rozhovoru aj pozerať: ,,Nejaká nedočkavá."
Odfrkla som si a červenú tvár som otočila smerom od neho. V pozadí som počula, ako sa Kurumi smeje, zatiaľ čo umýva stoly za nami.
,,No... Ak vezmem do úvahy, že sa musíme vyhýbať tvojmu bratovi, tak by bolo fajn zvoliť nejaké miesto, kam obvykle nechodí. A keďže chceme využiť aj nejaké ihrisko... Poznáš to na dvadsiatej druhej? Oproti je aj tá zmrzlináreň, kde robia aj smaženú zmrzku," odpil si z piva, zatiaľ čo čakal na moju odpoveď. Rukou sa zároveň hral so zapaľovačom, ktorý som si položila na pult, aj keď som si vlastne od rána vôbec nezapálila.
Nadchla ma predstava smaženej zmrzliny, keďže nič podobné som jakživ nepočula. Pri tej predstave som len zapískala: ,,No... Nikdy som tam nebola. Je tá smažená zmrzka dobrá?"
Na moju otázku som dostala slabé šťuchnutie do čela: ,,Ideme tam hrať, nie jesť. Budeš tučná ak sa budeš tak moc cpať."
Chytila som si boľavé čelo a vyplazila mu jazyk, čo v ňom vyvolalo záplavu smiechu.
,,Debil," zamrmlala som a otočila sa naspäť k pultu, aby som sa nemusela pozerať na neho, aj keď mi kútiky úst cukali do úsmevu.
,,Ak si tam ešte nebola, tak ťa vyzdvihnem pri škole. Tam hádam trafíš," za túto poznámku si vyslúžil ďalší z mojej zbierky láskyplných úsmevov, ktorými by som mohla zabiť aj mŕtveho. Ale jeho to samozrejme čo? No samozrejme ešte viac rozosmialo.

Na moje počudovanie nešiel hneď domov. Vlastne ani potom nie, namiesto toho trávil svoj piatočný večer sedením v bare spoločne so mnou a čas od času do hovoru vstúpila aj pani Kurumi. Prevažne nás ale nechávala osamote a radšej sa venovala práci. Ja a Aomine sme mali... vcelku pohodové rozhovory. Na to, že som ho spočiatku chcela rozštvrtiť, pošlapať mu po hlave, rozkopať mu riť, utopiť hlavu v záchode... Mohla by som pokračovať ale asi je to zbytočné, heh. Každopádne, bolo mi fakt dobre a zdalo sa, že on to má rovnako. Vďaka tomu, že som v bare pracovala, mala som aj špeciálnu kartu do jukeboxu, takže som tam mohla nahádzať playlist a ukázať mu množstvo nových piesní, čo ocenil. Dokonca na zaskočil, keď mi ukázal kapelu, ktorú objavil sám a o ktorej som ja sama ešte nikdy nepočula.
,,Volajú sa Avanged Sevenfold a prisahám, že za posledné týždne je to môj najlepší objav," pochválil sa opálený basketbalista a nastavil ruku kvôli kartičke.
Odfrkla som si ale s našpúlenými ústami a zamračenou tvárou som mu ju samozrejme po chvíli podala. Aomine si kapelu našťastie našiel a vybral niekoľko piesní. Kartu mi následne vrátil a spoločne sme sa znova posadili za bar.
Alkohol mi už veľmi jemne stúpal do hlavy, tak som si ďalšie kolo objednala len sódu, zatiaľ čo on si zvolil colu.
,,Znie to dosť dobre... Akurát trošku melancholicky mám taký pocit, či sa mi to len zdá?" započúvala som sa do tónov hudby a predovšetkým som sa snažila porozumieť textu. S mojím levelom angličtiny to nebol príliš veľký problém, obzvlášť keď som sa angličtinu učila hlavne z piesní.
,,Asi hej... Mali údajne nejaké temné obdobie, kedy prišli o člena kapely. Ale páči sa mi to, je to trochu iné," nervózne si prešiel rukou cez tmavé vlasy.
Mala som z neho taký čudný pocit, akoby sa mi bál povedať o tejto novej kapele. Prvé, čo mi napadlo ako možný dôvod bol fakt, že som ho k tejto hudbe vlastne priviedla a možno ma berie ako... punkrockového senpaia? Už len pri myšlienke na niečo také som sa v duchu zasmiala.
,,Tiež sa mi to páči. Ak nezabudneš, môžeš mi prípadne poslať nejaké odporúčania," navrhla som a zavrtela som sa trošku nervózne tentoraz ja. V podstate som mu nepriamo povedala, nech mi napíše a dúfala som zároveň, že to neznelo nejako nedočkavo, či nebodaj nútene.
Aomine mi neodpovedal, pretože pravdepodobne ani nepočúval. Obzeral sa z nejakého dôvodu po bare, svaly mal úplne stuhnuté a bol akýsi nesvoj. Ťukal prstami do pultíku a vyhýbal sa nášmu očnému kontaktu, až napokon spočinul pohľadom na Kurumi, ktorá práve čapovala pivo pre iný stôl.
,,Čo ti chýba, Romeo? Viac ti už nenalejem, pôjdete odo mňa pekne po dvoch. Viac alkoholu ti dám až keď dokončíš strednú," Aomineho označenie od Kurumi zaskočilo natoľko, že sa mu na tvári objavili známky červenej farby a u mňa pravdepodobne tiež.
,,Č-čo! Nič som nepovedal!" okamžite sa ohradil a takmer zoskočil z vysokej stoličky.
,,Čo robíš?" spýtala som sa okamžite a takisto som zliezla z tej svojej a sledovala očami pohyby jeho rúk, ktoré smerovali do vrecka, z ktorého vybral peniaze.
Položil ich na pult, schmatol ma za zápästie a ťahal von z baru: ,,To je za nás oboch."
Prekvapilo ma jeho správanie, tak som samozrejme začala protestovať a ťahať sa naspäť: ,,Čo robíš, si normálny? Musím tu zostať, nemôžem ísť preboha domov! Nie po tom trapase, ktorý som spôsobila anikimu."
,,Tie poznámky ma serú, takže chcem čím skôr vypadnúť. Prespanie ti vybavím," odpovedal mi chladným hlasom a doplnil ho rovnako protivným pohľadom.
Mlčky som sledovala jeho obrovskú ruku, v ktorej sa moje drobné zápästie doslova strácalo. Naposledy som sa otočila za Kurumi, ktorá mi venovala šibalský úsmev a jemné žmurknutie, ktoré mi malo pravdepodobne dodať odvahu. Nuž, nevydalo.

Keď sme sa vzdialili od baru, tak moje zápästie pustil a mlčky kráčal kto vie kam. Už sa pomaličky stmievalo a mala som celkom problém rozoznať, kam to vlastne ideme. Bývala som tu už nejaký čas ale mnoho uličiek som nepoznala. Mala som v hlave množstvo otázok a nevedela som, na čo sa pýtať skôr. Možno som sa na niektoré veci dokonca aj bála spýtať.
,,Niekto ti odhryzol jazyk? Obvykle máš problém skôr tie ústa zavrieť pokiaľ viem," zamrmlal chlapec kráčajúci predo mnou s rukami vo vreckách. Hlas bol naďalej chladný ale nebolo v ňom cítiť toľko podráždenia čo pred chvíľou. 
Sama som mala skrz večerné ochladenie ruky tiež vo vreckách a pozerala som skôr na cestu než na jeho chrbát: ,,Čo ti mám povedať? Ty si ten, čo ma nasilu vytiahol z baru bez jediného slova."
Ani neviem ako to vlastne zo mňa vypadlo ale bola som za to rada. Konečne som si naplno získala jeho pozornosť, keďže ho to donútilo zastaviť a dokonca sa ku mne aj otočil.
,,Nechcel som tam byť, to je celé," zavrčal a s miernym podráždením v očiach pozeral priamo na mňa. Skrz výškový rozdiel mi prišiel oveľa desivejší.
,,Nemusel si ma ťahať von kvôli poznámkam od Kurumi..." odvetila som a otočila hlavu do boku, aby som mu nemusela pozerať do tých prekliatych tmavých očí, u ktorých som nikdy nevedela, čo si vlastne myslia.
,,Tam nešlo o ňu... nah," znova sa z neho ozval akýsi hrdelný zvuk a otočil sa mi chrbtom, aby mohol znova pokračovať v chôdzi.
,,Tak?" nenechala som sa odbiť a konečne som nabrala odvahu ho dobehnúť. Alebo to aspoň skúsiť, však dobehnúť toho chlapa bolo skrz jeho abnormálnu výšku skoro nemožné.
Zovrel čeľusť, naprázdno preglgol a popri rozprávaní hľadel stále na cestu pred sebou: ,,Chvíľu pred naším odchodom tam došli nejakí čuráci. Mysleli si, že ich nepočujem ale ešte pár sekúnd by som ich počúval a asi by som ich rozkopal."
Jeho slová ma zaskočili a nie práve najmenej. Dokonca až natoľko, že som mimovoľne zastavila a iba pár sekúnd sledovala vzďaľujúcu sa postavu môjho... asi kamaráta? Po krátkej chvíli si všimol, že nejdem vedľa neho a zastavil, aby sa na mňa mohol otočiť.
,,Čo je?"
Pokrútila som hlavou, zvesila ju jemne smerom dole, aby som na neho nemusela opäť pozerať a znova ho dobehla. Ja som žiadne hlasy nepočula, respektíve som ich pravdepodobne iba nepočúvala, pretože som sa venovala jemu. Moja myseľ poslednú dobu akoby neregistrovala absolútne nič iné kedykoľvek bol v mojej blízkosti. Aj tréningy roztlieskavačiek stáli za dve veci pokiaľ sa na neho moje kolegyne až príliš lepili.
,,Sme tu," prehovoril po z môjho pohľadu pomerne dlhej chvíli, čo ma donútilo zdvihnúť zrak od zeme.
Prekvapilo ma, že sme stáli pred našou školou.
,,Čo tu robíme?" spýtala som sa a sledovala, ako liezol po školskej bráne a keď sa dostal až úplne hore, tak zastavil.
Natiahol ku mne ruku bez akejkoľvek zmeny výrazu v tvári a mne chvíľu samozrejme trvalo, než mi došlo, čo odo mňa chce. Odmietla som od neho pomoc a po maličkom odfrknutí som začala liezť po bráne sama. Mala som na sebe stále legíny a mikinu, takže sa mi liezlo celkom dobre. Aomine sa na mojom správaní musel zasmiať a keď videl, že to zvládam aj sama, zoskočil a dopadol z druhej strany na zem. Keď som bola už úplne hore, tak mi došlo, že skrz strach z výšok bude možno problém zliezť dole. Nechcela som však pred ním pôsobiť ako debil, tak som sa pokúsila hore zavrieť oči a pomaličky som sa otočila chrbtom k nemu, aby som mohla jednoduchšie zliezť. Na moju smolu sa mi však pošmykla noha a nebyť silných, pevných rúk môjho kolegu na druhej strane, ktoré ma zachytili, pravdepodobne by som si rozbila držku. Z tej náhlej blízkosti sa mi nahrnula krv do tváre a cítila som, že sa mi takisto zrýchlil tep. Otočila som hlavu a zistila som, že bol rovnako červený ako ja, vzhľadom k faktu, že ma momentálne držal v náručí. Celý rozhodený ma položil na zem, priložil si ruku na ústa a radšej sa mi otočil chrbtom. Začal si následne niečo ťukať do mobilu a po chvíli, keď mu zapípala správa, ho znova vložil do vrecka.
,,Ď-ďakujem," zamrmlala som potichu a pomalým krokom som sa vydala za ním.
Kráčal cestou, ktorú som vďaka tréningom roztlieskavačiek poznala až moc dobre, hoci teraz po tme to tu pôsobilo úplne inak. Mierili sme totiž k telocvični. Premýšľala som, prečo sme vlastne tu, keď je škola zamknutá. Z ničoho nič som však začula zvuk zväzku kľúčov, ktoré odrazu zašramotili v zámku od telocvične.
,,Neskús o tom niekomu povedať," prísne na mňa pozrel ešte než sme vošli dnu.
Ja som len v rýchlosti krútila hlavou a nasledovala svojho o rok staršieho kamaráta. Nadýchla som sa vône našej typickej telocvične a chystala sa ísť posadiť na lavičku, zatiaľ čo si tu Aomine bude robiť kto vie čo vlastne... Ale nedovolil mi to. Opäť raz ma chytil za zápästie a donútil otočiť sa k nemu.
,,Kamže?" uškrnul sa a ukázal prstom smerom na kôš na druhej strane telocvične.
Naprázdno som preglgla a snažila sa nejako pobrať celú situáciu. Svetlým bodom toho všetkého bolo, že ten hňup už nepôsobil tak naštvane ako v bare.
,,Poď," zahlásil a zápästie mi konečne pustil. Vzal si jednu basketbalku z košíka a rozbehol sa pod kôš, na ktorý pred chvíľou ukázal.
Sledovala som jeho beh po ihrisku, rôzne úskoky, falše na stranu, ktoré vo mne každou sekundou vzbudzovali dojem, že nevidím človeka ale šelmu. V prítmí, ktoré vychádzalo z vonka a ktoré rušilo len slabučké svetlo telocvične pôsobil ako... možno panter?