Sunflower

žltá .9.

Bola to chvíľa. Presne tá chvíľa, ktorá sa dokáže nereálne natiahnúť na nespočetný čas.

Boli sme spojený v jedno. Srdce mi tlklo tak silno, až som čakala, že mi vyskočí z hrude. Vyskočí a skončí Conroyovi v rukách.

Odtiahli sme sa od seba, na nepatrný milimeter. Lapali sme po dychu, myslím, že srdcia obidvoch neboli na správnych miestach.

Tento bozk sa ani zďaleka nedá porovnať s tým prvým. Myslela som si, že vtedy v ňom bolo všetko. A veru bolo. Ale toto je o úplne niečom inom.  Sme ďalej,  srdcia vedia čo chcú. Ale,môj mozog tvrdí niečo iné. Nesúhlasí so srdcom.

"Chcem to urobiť správne. Tak ako som to mal urobiť už predtým."

"O čom to hovoríš?"

"Chcem aby si bola moja priateľka, chcem ti nosiť kvety. Zahŕňať ťa láskou. Chcem s tebu tráviť každú voľnú chvíľu. Slnko, len s tebou."

Dve minúty dozadu, nehrozilo by. Jeden bozk. Pár jeho dotykov, a ja si neviem predstaviť už chvíle bez neho.

"Conroy, vieš čo som tvrdila o tom dať sa dokopy so svojim ex? Že je to ako keď sa vyzvraciaš a znovu to zješ." oči sa mu naplnili slzami. Pohľad odo mňa odtrhol, len aby som ho nevidela trpieť.

Ten pohľad ma bodal pri srdci.

"Conroy, ako vieme, že sa nebude opakovať to čo sa stalo?"

"Dospeli sme. Obidvaja. Posunuli sme sa ďalej, minulosť nás poznačila. Viem, že mi asi neveríš. Nečudujem sa ti. Máš svoje zásady, dalšia vec, ktorú na tebe zbožňujem." hovoril to, ale hlas  sa mu triasol. Pozeral sa mi priamo do očí a ja som v nich videla malého chlapca.  Čistého a nepoškvrneného.

"Za dva týždne odchádzam opäť späť."

"Prišla si len na tak krátko?" stáli sme oproti sebe. Conroy ma držal za dlane. Nepribližoval sa, držal si odstup. Týmto gestom, detailom  si ma získaval. Omnoho viac akoby mal byť na mne nalepený.

"Áno, už som to tu potrebovala opäť vidieť. Akoto, že nepoznám toto miesto?"

"To ja neviem. Ale ešte nikdy som tu nikoho nestretol. Si prvá koho som sem zobral. Veľa pre mňa znamenáš Astrya." pustila som jeho ruky. Potrebujem sa zhlboka, nadýchnúť.

"Hovoríš mi krásne slová, no myslíš ich vážne? Nekrivdím ti. Ani nejde o to, že by som ti neverila. Skôr neverím sebe. Bojím sa, že sa všetko zopakuje. Boli sme spolu krátko, rozišli sme sa ja som odišla. A som späť. Na krátko, ale príde mi, že všetko má extrémny spád."

"Rozišla si sa ty so mnou. Lebo som urobil hlúposť. Myslím na teba každý jeden deň, snažil som sa ťa kontaktovať, potom som ti nechal čas. A potom si odišla. Nevieš akú bolesť som prežíval, keď mi Kenneth povedal, že si odišla. Zrútil som sa vám v kuchyni. Neobviňujem ťa, verím, že si sa rozhodla správne." milujem ho, viem to. Ale prečo ma rozum nepustí ďalej?

"Chýbal si mi, každý jeden deň." opäť som spravila niečo čo možno oľutujem. Nahrnula som sa mu do objatia, slzy v očiach som neudržala. Musím cítiť jeho vôňu, dotýkať sa ho. Je ako moja droga. Akoby som prišla z liečenia,  s pocitom znovuzrodenia a stala sa znovu závislou. Len zistiť, do akej miery je to škodlivé.

Rozmýšľať srdcom, alebo mozgom?
Kto vie.