Sunflower

Semienko slnečnice č. 10

"Astrya, zajtra príde Kenneth." zabehol mi kúsok chleba. Práve mi pokazil raňajky, obed a celý deň.

"Nepríde. On sa tak iba tvári, otec, on už nikdy nepríde."

"Volal mi, je na ceste sem." kecá. Tak ako vždy.

"Ocko, nechcem aby prišiel." nechcem aby ma videl zničenú. Som smutné hovno, ktoré stratilo toho dosť, prečo sa chce zrazu ukázať?

"Astrya, zlatko, je to tvoj brat. Nevidela si ho roky."

"Nemám dôvod ho vidieť. Ani raz mi neodpísal, ani raz sa mi neozval!" len tak si zo dňa na deň odišiel. Chlapec, ktorý ma chránil. Chodil so mnou na koláčiky k Margharet.

V ten deň sme mali mať plány. Môj veľký brat ma chcel zobrať na kúpalisko. Spolu s jeho kamarátmi.

Ráno, keď som nabehla do jeho izby. Nebol tam. Nenechal po sebe nič! Jediné čo v tej zasratej izbe po sebe nechal bola spoločná fotka. Myslím, že nič nebolelo, ako keď sa moje srdce v dvanástich nepríjemne stiahlo.

To mi dokázalo, že život je sviňa. Je jedno, koho máte ako veľmi radi. Nezostane pri vás.

Prešlo vyše šesť rokov a moje srdce sa opäť nepríjemne stiahlo. Tak ako vtedy.

Bezmocnosť, a ktorou nemôžem nič robiť. Znie to pomaly ako moja najlepšia kamarátka.

"Prišiel sa rozlúčiť s matkou? Prišiel by aj za mnou ak by som zomierala?!" volila som silné slová, uvedomila som si to až po vyslovení.

"Prestaň!" ocko skričal, zvykol občas kričať. Nemal rád hádky, ale keď som to prehnala dal mi to pocítiť.

"Nebudem tu, idem spať ku kamarátke."

"Nerob hlúposti. Pár dní to vydržíš."

"Jasné, bude sa hrať na najlepšieho brata, a potom znova odíde. Idem pozrieť mamu." nikdy sme za ňou nechodili spolu. Spolu sme nedokázali rozprávať. Keď som pri nej sama, som síce slabšia. Ale viem jej vyjadriť svoje pocity, pred otcom to neviem.

~~

"Tipujem, že už vieš, že príde. Kenneth. Ozval sa vám vôbec niekedy? A prečo vlastne odišiel?" myslela som si, že som bola zlá. Vinila som sa. Ako malé dvanásťročné decko. Nechcela som chodiť do školy. Rodičia mi kúpili psa. Mal byť mojim kamarátom. Vtipné, nikdy som nemala rada psy. Ako na obrázku sa nad šteniatkami usmejem. Poviem, že sú zlaté. Ale domov by som to nechcela.

Asi po troch rokoch Kelt zomrel. Nepamätám si prečo. Absolútne som sa s tým psom nehrávala. Otec si ho zaľúbil, bol to jeho maznáčik. Deň čo deň som snívala o tom, ako by Kenneth prišiel domov. Potom so vyrástla. Poslednou dobou som si myslela, že je mŕtvi. Aspoň pre mňa bol.

A teraz si sem na kráča s tými prenikavými očami. Bude sa tváriť, že ma môže chrániť. Alebo, čo ak bude zlý? Neviem dôvod jeho odchodu. A ani ho vedieť nechcem! Nechal ma tu, samú.

„Prepáč, mami. Viem, že ty by so ho veľmi chcela vidieť. Pamätám si ako si plakávala nad jeho fotkou. Ale ja ho vidieť nechcem. Odpusť mi, keď ho neprivítam s otvorenou náručou."

-Vidíme sa dnes?

Conroy.

Po našom poslednom stretnutí som sa zaviazala, že ho už nikdy neuvidím. Alebo lepšie, nikdy sa s ním nestretnem. Nemám právo baviť sa. Tešiť sa. Nemám to právo, keď moja matka leží v kóme.

-Nemyslím si, že je to dobrý nápad

„Páčil by sa ti, naozaj. Je to taký ochranca. Myslím, že keby bolo všetko v poriadku, brala by som ho hneď. Ale nie je, a ja neviem, či niekedy naozaj bude." hovorím mame všetko. Ale necítim sa lepšie. Akoby som mohla?

-potrebujem vidieť tvoj úsmev, len na chvíľu. :) alebo len tvoju tvár, počuť tvoje slová. Chcem ti niečo ukázať.

Prežral sa mi do srdca. Aj keby ho tam nechcem, už je tam. Strčil sa tam a trčí mu len zadok. Je to akoby som chcela vytiahnúť štuplík z plnej vane. Vytiahla by som a všetko, to málo, šťastia čo tam mám by skončilo v odpade.

-kde sa stretneme?

-Prídem po teba, kde si?

-Počkám ťa pred nemocnicou.

Neodpísal mi a mne nezostávalo nič iné, než sa s mamou rozlúčiť.

„Drž mi palce mami. Viem, že nie je správne robiť teraz veci, ktoré by ma tešili. Alebo je? Ja už neviem čo je správne a čo nie. Neviem, nevidím rozdiel medzi dobrom a zlom. Ahoj mami, drž sa." dala som jej pusu. Jej pleť je hladučká, dokonca jej zmizli z rúk bradavice. Zažltnuté nechty, vyzerajú zdravo, pevne. Vyzerá akoby spala. Akoby jej mal o chvíľu zvoniť budík a ona by vstávala do práce. Takto vyzerá už vyše štyroch mesiacov.Pomaly prestávam veriť, že sa preberie.