Sunflower

Semienko slnečnice č.4

"Chcem aby si sa vrátila, hovorím ti to snáď už miliónty ráz. Mami, chodím za tebou skoro každý jeden deň. Do školy chodím taktiež, len aby som našla nové myšlienky, ale čím viac som tam, tým menej viem. Týždeň som nebola v kaviarni. Bojím sa, že ho stretnem. Mami, ako je možné, že aj cez toto peklo, uväznil sa mi v mysli?" neviem nájsť tie správne slová. Chcem odpovede, chcem ujsť. Niekam, kde to je dobré, tam, kde budem šťastná. Začínam pochybovať, že také miesto existuje.

Týždeň som neotvorila zápisník. Deň, čo deň som šla k mame, potom domov, a z postele som sa nepohla.

Ocko sa stará, trápim ho, viem to. Ale nedokážem robiť vôbec nič. Som tak sebecká. Mala by som myslieť na neho. A nie na seba. Umiera mu žena, a dieťa sa mu stráca. Cestou domov som bola opäť stratená, stratená v celom svete.  

Ocko je opäť v kuchyni a varí. Akoby to u nás doma vôbec niekto jedol.

"Pomôžem ti?" sama som nespoznávala svoj hlas. Akoby mi už nepatril. Prekvapilo ho to. Veľmi. Otočil sa na mňa a v očiach má toľko lásky. Ach.

"Budem rád, zlatíčko." musím priznať, že na krájaní zeleniny niečo bude. Je to nejako psychicky upokojujúce.

"Ako bolo v škole?"

"Nič nové, pár profesorov sa na mňa zase sťažovali, že nedávam pozor."

"Nemám zavolať do školy?"

"Nie, som radšej keď o tom nevedia. Stačí, že to vie triedna. Rozprávala som sa s ňou, nikomu to nepovie."

"Si si istá, kľudne,ak chceš môžeš byť aj doma. Vybavím ti to."

"To je v poriadku oci." pri vôni smažiacej zeleniny sa mi z nenazdajky zbehli sliny. Už som aj zabudla aké je to jesť riadne jedlo. 

"Volala mi Margaret. Máme si prísť po koláče, čiže čo povieš na to, že ťa zvem na kávu? Už týždeň si nebola."

"Sleduješ ma?"

"Margaret." spoločne sme sa zasmiali, pravým nenúteným smiechom. Už si ani nepamätám, kedy som ockov smiech počula. Obaja vieme, že volala, len aby sa na mňa opýtala.

"Môžeme."

Jedlo sme dovarili a rovno sa pratali do kaviarne.

Už pri dverách kaviarne sa mi nepríjemne zovrelo srdce. Akoby som vedela, že tam bude. Vošla som dnu, sedel na mojom mieste.  Jeho telo bolo narovnané. Strapaté vlasy mu odstávali,ešte viac ako si v nich hrabal rukou.  Niečo čítal. Tváril sa zaujato. Niečo mi kruto zavŕzgalo v bruchu, pri pohľade na neho.

"Astrya, zlatíčko, tak rada ťa vidím. Bála som sa, že sa ti niečo stalo. Týždeň si sa mi tu neukázala." Margaret vybehla spoza barového pultu a stískala ma v pevnom objatí.

"Tiež ťa rada vidím." zašomrala som. Cítila som, že mi vypaľuje do chrbta dieru.

"Ten chlap, sem chodí celý týždeň. Určite len kvôli tebe." pošepla mi do ucha pri odťahovaní sa.

Neotočila som sa na neho. Nenabrala som odvahu. Miesto toho som si sadla k ockovi pri pulte, chrbtom ku nemu.

"Astrya, zlatko, poliala by si mi ten kvet na polici?  Vieš, že tam nedočiahnem." dočerta.

Jeden hlúpy kvet,ktorý polievam každý týždeň. Ten hlúpy kvet, ktorý je pri chlapovi z klubu. Ten kvet, ktorý by nemohol radšej zdochnúť, alebo vydržať ešte týždeň?
S úsmevom mi podávala hrnček vody.

S hranou odvahou a krivým úsmevom, som sa postavila. Mala som pravdu, keď som si myslela, že sa na mňa pozerá. Svojim zrakom mi študoval tvár. Prvýkrát som sa mu pozrela priamo do očí. Akoby som cítila každú jednu emóciu. Akoby som konečne žila.

Vzala som do roztrasených rúk stoličku. Rozhodne som nemala dostatok odvahy sa postaviť a zaliať kvet. Prekliatá burina!

Vyliezla som hore, v podstate so zavretými očami.
Nohy ako želatina, nie že sa mi tak ken triasli, ale nedržali pokope. Vodou z hrnčeka som si najskôr obliala tričko  potom som to naliala našťastie do kvetináča. Pri zliezaní sa mi podlomili nohy a, neviem sakra čo sa stalo.

Zacítila som ostrú bolesť v kolenách, pohár sa nerozbil, skotúľal sa na koberci. Margaret a ani otec si nič nevšmli. Ďalej sa rozprávali.
Ďakujem vám pekne. Všetkým.

Zavrela som oči a snažila sa prehryznúť tú bolesť. Prebral ma dotyk na mojom ramene. Sakra, sám predátor sem prišiel.

"Si v poriadku?" pomohol mi na nohy, celú si ma obzeral, akoby som bola z porcelánu.

"Som v pohode, ďakujem."

"Chodil som sem každý deň, odkedy sme sa stretli."

"Viem." nech sa vyparí, prosím, nech ma nevidel spadnúť, prosím.

"Mám tvoj zápisník."

"Dobr-čo?!" zapichla som do neho neuveriteľný pohľad. Hnev sa mi predral z kože na povrch. Ako to, že som si nevšimla, že ho nemám?

"Poď si sadnúť, musia ťa bolieť nohy." nemám dokelu chuť sedieť, chcela som mu niečo hnusné povedať, schmatnúť zápisník, otca a odísť. Pri opätovnom pohľade na neho som si sadla. Niečo v jeho pohľade ma posadilo, taktiež ako aj ruka na ramene.

"Čítal si to?" moje slová boli jasné, a prudké. Keby mám črepiny, zapichla by som ich do neho. Prečítal ma celú. Urobil niečo bez toho aby som mu to dovolila. Vtrhol do môjho života, len tak ako vietor. 

Prišiel ako víchrica,

Ale odísť mu tak nedovolím.