Sunflower

Semienko slnečnice č. 17

Túto časť mi napísala moja asi najobľúbenejšia autorka, ženská ktorá mi spravila sprievod zákutiami Nitry. Poklad, ktorý zbožňujem. A aj keď sme ako čierna a biela. Rozumieme si.

"Všetko, čo sa okolo teba deje, nemá taký význam ako každý tvoj jeden nádych."
-Machinedrop

,,Predtým ako odídeš, by si mala niečo vedieť."

Zastavím sa v sekundu, v ktorej sa pohne on ku mne.  Moje telo sa zastavilo automaticky, o ničom nemal môj mozog, ani ja páru. Mohlo to byť srdce?  Zavriem oči. Nie, prosím, len to nie. Láska nie, sakra, Bože, prosím.

Cítim ho za sebou, cítim ho, cítim jeho vôňu, dych, ale nedotýka sa ma. Akoby mi tým dával vedieť, že nechce, aby som odišla, ale pre moju zraniteľnosť a dôvody ma nebude držať. Dá mi voľnosť, bude ju akceptovať, ale nenechá ma nikdy dostatočne odísť.

,,Chcem, aby si tu bola. Chcem, aby si tu bola so mnou, Astrya."

Jeho hlas je tichý a pokojný, ale zároveň je v ňom niečo, čo mi dáva vedieť, že je za tým omnoho viac. Niečo, vďaka čomu mu šialene bije srdce a kontroluje svoj dych.

,,Prečo to chceš ? Dievča ako ja nemôže mať niekoho ako si ty."

Zabolí ma srdce a cítim, že sa mi do očí tlačia slzy. A počujem ako sa jeho pomalý, pokojný dych zlboka nádychne a v ďalšej sekunde je odo mňa preč.

,,O čom to, dopekla, rozprávaš ? Kurva, Astrya, slnko, čo to nosíš v hlave ?"

Držím slzy tak veľmi ako to len ide a ďakujem sama sebe za to, že je moje telo otočené chrbtom a nemôžem ho vidieť.

,,Čo si myslíš, že si ? Potkan, ktorý hrabe za pár centov lístie a chodí sa ožierať?  Myslíš si, že si hlúpa a odporná hus, na ktorú pľujú a ja ten najkrajší muž, ktorý túži po dokonalosti, sebeckosti  a po takej, ktorá ma prachy viac ako vlasov na hlave? Astrya, dopekla, potrebujem niekoho, ako si ty, kurva. Chcem niekoho ako si ty. Nikto iný, žiadna iná tu nie je, v ktorej vidím všetko, čo chcem, čo ma totálne, hajzlovsky dostalo a má ma to v šachu."

Počujem ho znova zahrešiť, trasie sa mi celé telo a tentoraz cítim slzy, ktoré sa zadržať ani nedali.

,,Potrebujem niekoho, koho môžem chrániť, starať sa oňho. Kto vidí, úprimne vidí, že si zranená, kričiaca po túžbe a nedokonalosti. Ktorú poteší obyčajný zasratý kvet, môj úprimný úsmev a žariace oči. Ty ma vidíš, Astrya a ja vidím teba. Prosím, dopekla, ver mi, ak poviem, že ťa chcem vidieť šťastnú a šťastnou ťa robiť. Prišla si do môjho života ako niekto, kto nemá odísť,  tak to nerob. Teraz ani po tom, čo tu zostaneš."

Plačem tak, akoby mi išlo o život. Akoby ním bol Conroy, ktorý sa so mnou lúči, pritom ma netúži opustiť. Ale on to raz urobí. Urobí to.  Je jedno, akým spôsobom,  on to urobí. Odíde.  Ako mama, ako Kenneth. Odišiel a vrátil sa, ale ak už raz človek odíde a vráti, akoby sa ani nikdy nevrátil. Zobral so sebou všetko, čo mal. Moju lásku, chápavosť a porozumenie, obdiv, ale keď vrátil, nič, čo mu môžem dať, už nemám.

,,Odídeš. Urobíš to."

Vzdychne si.

,,To robíme všetci, Astrya. Odchádzame, keď zomierame, odchádzame, keď máme niekam z domu ísť, odchádzame z práce. Prichádzame a odchádzame. Musíš si brať, čo chceš, čo je ti núkané. A ja to robím. Práve v tejto chvíli, slnko, to robím. Ponúkam sa ti, aj núkam.  Urob, dopekla, niečo, čo urobiť aspoň raz chceš!"