Sunflower

Semienko slnečnice č.1

Poznáte ten pocit, keď neviete, že či žijete? Chodíte svetom, ale nič sa nedeje, celý čas robíte to isté dookola. Ste ako škrečok v koliesku. Chcete zhodiť prebytočné kilá, ale keď z kolesa zídete, opäť idete jesť. A ste zase tam, kde ste začali.

Sedím v kaviarni, ktorá patrí, najlepšej kamarátke mojej matky. Pred sebou mám čiernu kávu a zápisník. Nepíšem do neho, len sedím a čumím pred seba. Som ako trápny zúfalec na kraji útesu, čakám, kým ma niekto strčí, ale sama neskočím. Na to odvahu nemám. Nemám odvahu si povedať svoj názor, nie na to ešte skákať.

S hlučným štrngotom položím šálku na tanierik. Margaret sa na mňa usmeje, vytvorím grimasu, ktorá by sa na úsmev mohla podobať. Zápisník hádžem do batohu, peniaze jej dám do rúk a poďakujem.

Vo dverách sa tesne vyhnem mladému chlapovi, ktorého tvár je ako vystrihnutá z najnovšieho módneho časopisu. Uháňam domov.

"Ahoj zlatíčko." medzi dverami ma pozdraví otec. Vítam sa s ním bozkom na líce. Môj otec je skvelý a silný chlap. Škoda, že má v živote takú smolu. Ženu v kóme. Dcéru, ktorá nie je správna dcéra.

"Bol si dnes za mamou?"

"Áno, bol, ideš za ňou aj ty?"

"Zabudla som kvety, pre tie som prišla, a idem tam."

Batoh som šmarila do rohu, z vázy som vytiahla slnečnicu. Milovala ich, teda stále miluje. Tak isto ako ja.

Ísť do nemocnice. To je ako ísť na popravu. Nikdy neviete, či sa lano nepretrhne. Rátate so smrťou, ale nie ste na ňu skutočne pripravený.

Biela posteľ, biele steny, smrad z ktorého ma mrazí. Smrť cítim až v kostiach. Vo svojom vnútri horím, kričím, plačem. Ale navonok nezaujatá, ľahostajná, úsmev skrivím do ironického úškľabku. Chcem aby to vyšlo najavo, ale ten zasratý blok, ktorý ma drží byť silnú, ma nepustí.

Cez seba som hodila modrý zdravotnícky prehoz. Na nohách mám návleky.

Mamu vidím už z diaľky. Cez priesvitné sklo, leží na posteli, nehýbe sa, neusmieva. Akoby to nebola moja matka. Opatrne sa jej dotknem, s tou naivnou nádejou, že vstane a povie, že to všetko bola sranda. Ha, naivná hlupaňa.

Ruku má chladnú, ale nie studenú. Pokožka je dokonalo hladká. Dnes má hlavu vytočenú nabok, dokonalo vidím jej zle zahojenú jazvu, vzadu na hlave. Musím prejsť na druhú stranu postele, tlak na hrudi rastie. Srdce mi nepravidelne pulzuje.

"Vraj ma počuješ. Vraj vnímaš. Ak ma teda počuješ, vráť sa. Viem, že ak sa vrátiš bude to, sakra, ťažké. Určite ťa zaujíma ako to bez teba zvládame. Nechcem to tvrdiť, ale presne ako ty. Ako telo bez duše. Nevnímame. Otec sa snaží, milujem ho, vieš to? A taktiež milujem aj teba. Neviem, či som ti to niekedy povedala. Fakt neviem. Som ochotná dať čokoľvek za to, aby si sa vrátila. Och, a doniesla som ti slnečnicu, opäť. Vždy ti ju nosím."

Nakoniec si sadnem na voľný kus postele. A pozorujem ju, dovtedy kým ma sestrička nevyhná.