Sunflower

Semienko slnečnice č.5

"Čítal. Ale-"
"Mlč, prosím mlč. Vráť mi ho." Hnev. Príšernosť. Dostal sa do mňa, nie tak ako by som chcela.

Sakra s ním, nech si je akokoľvek pekný.

Natiahla som sa po zápisníku. 

"Je to perfektné." čo? Sú tam moje pocity, moje na hovno pocity a on povie, že perfektné? Choď do čerta, boh plodnosti!

Nemohol by si byť miesto Adonisa iba Bacchus? Boha vínnej úrody si predstavujem ako chlapa po päťdesiatke. S veľkým bruchom a krvavými očami. Och, a ešte s vínom v ruke a hroznom v brčkavých vlasoch. Rozhodne nepríťažlivý. 

"Nemyslel som to tak, dočerta. Je to dokonalo napísané. Aj keď je to smutné, stratené." mlč, skôr než tvoja pekná tvár zo seba vysype ešte niečo horšie. Prosím mlč.

"Nevieš sám o čom hovoríš."

„Viem, čo tvrdím." tvrdo sa mi pozrel do očí, no jeho pohľad hneď znežnel. Jemne ma pohladil po ruke. Myslím, že ho chcem domov. Sakra, ja som už naozaj trafená.

„Ja -"

„Chcem rande. S tebou." he?

„Nie je to dobrý nápad. Žiadne rande."

„Aspoň stretnutie, nemusí to byť rande. Prosím, Astrya." ako náhle jeho pery vypustili moje meno. Prosím, povedz ho ešte raz. Opakuj mi len moje meno. Nech zniem akokoľvek sebecky povedz mi ho znova, prosím. 

Pohral sa s ním, vyslovil ho s láskou a nehou. S tým čo mi už dlho chýba.

„Nie." zodvihla som sa a odišla, na surovku. Nechala som tam otca. Bez pozdravu som plesla dverami. Hnev, ktorý ovládal moje telo sa nedal opísať. Od hnevu a poníženia ma triaslo. O mojich zápiskoch nevie ani Christin!

Sama neviem prečo som odišla. Ale myslím, že som tam nechala časť srdca a ak nie to, tak aspoň nohavičky.

Och, mami. Kiežby si tu bola. Neexistovali by žiadne zápisky. Žiaden neznámy chlap. Dokonca aj tieto prekliate vtáky čo spievajú by spievali krajšie.

Pretože beh, beh pred životom mi asi pomáha. Viem, že sa neudržím silnou. Ale musím. Musím kvôli otcovi. Kvôli mame. Ona je tá, ktorá je na tom zle. Nie ja. Nemám právo cítiť sa mizerne.

„Christin? Čakám ťa na rohu papiernictva." telefón som zložila, a sadla si na lavičku .

Neverím, že som jej dobrovoľne dala, v podstate, súhlas ma opiť. Spiť úplne do nemoty. Odpútať sa.

***

„As, pôjdeme sem. Prečo sem tak veľmi nechceš ísť? Buď dobrá kamarátka a nechaj ma opiť ťa. Tu je najlacnejší chľast. A keďže nezarábam milióny bude ti to musieť stačiť. A je to najznámejší klub v meste."

V rifliach, zamazanom tričku a strapatých vlasoch, som oproti mojej kamarátke ako odpad. Smrteľne vážne sa cítim ako nejaká plastová fľaša, pohodená na psom hovne. Tvoria sa vo mne baktérie ktoré rastú, a pobudnem tu takto špinavo ešte dobre dlhú dobu.

„Nejdem sem, pamätáš sa naposledy? Balil ma barman a ty si prestriedala asi polovicu aj žien aj chlapov."

„Rada skúšam nové veci."

„Krava." svoju najlepšiu kamarátku nadovšetko milujem. Ale niekedy sa nevie ani správať ani ovládať.

„Tiež ťa ľúbim. Poď." ťahala ma ako malé decko od hračiek k špenátu.

„Dvakrát to najsilnejšie čo máte!" nezabudla žmurknúť.

Bez rozmyslu som do seba hodila pohárik. Chuť ohňa mi pripomenula hnev, tak isto pálil. Hodila som do seba aj ten ktorý patril Christin. Dostala som zamračeného pohľadu, no neskôr pyšný úsmev.

„Dnešná noc bude naša."

Sebeckosť nemusí byť zlá

Tak ako pravda nemusí byť dobrá