Sunflower

Semienko slnečnice č.12

Kenneth. Vyzerá inak. Zmužnel, a nechal si narásť bradu. Nie som schopná sa pohnúť. Stojí medzi dverami, akoby bol len na chvíľu preč. Akoby bol kúpiť len rožky v miestnej pekárni. Och, akoby nikdy neodišiel.

Nemám odvahu, prehovoriť na neho. Chcem kričať, vykričať mu úplne všetko. Nechal ma tu, samú.

"Astrya." prikývla som. Som to ja, a on práve povedal moje meno. Povedal ho s toľkou láskou, nehou a bolesťou.

"Kenneth?" škrtám zápalkou. Nebudem voči nemu milá. On opustil mňa, nie ja jeho.

Vykročil ku mne, čo ma donútilo cúvnuť.
Rozhodne ostal zarazený.

"Sestrička, moja."

"Nepribližuj sa ku mne. Nie som tvoja sestrička. Odišiel si, opustil si ma. Doriti, bola som ešte len decko! Jedno zasraté decko, ktoré malo len svojho brata. Bez vysvetlenia si ma nechal tak. Stratila som brata, aj najlepšieho kamaráta. Takže ma nenazývaj sestričkou!" chcem kričať ešte viac. Chcem sa naňho vrhnúť. Miesto toho ho obehnem a utekám preč. Von z tohoto domu. Preč od človeka pri ktorom moje srdce začína opäť biť.

Nemám pri sebe mobil, ani peniaze. Nemám kam ísť. K Margharet do kaviarni nejdem. Ku Christin ísť nemôžem. Poznáme sa už pár rokov a to čo viem, hanbí sa za svoju rodinu. Jej otec pije, veľmi. Nie raz som ho stretla.

Myslím, že je to risk. Viem, že by som ho nemala otravovať. Nepoznáme sa, ale teraz je jediný, pri kom sa cítim dobre. Pri Conroyovi, nie je moja matka v kóme. Nevrátil sa po šiestich rokoch brat.

Stojím pred Charlies, a je to totálna hlúposť. Je ešte deň, Conroy tu nebude. Ale odídem, bez toho aby som zaklopala? Ja už nemám či stratiť.

Otvorilo mi dievča. To dievča, ktoré ráno upratovala, keď som spala v klube na sračky.

"Potrebuješ pomôcť?"

"Hľadám Conroya, majiteľa." zamračila sa na mňa. Nebol dobrý nápad sem ísť.

"Kto si?!"

"Astrya, my, stretli sme sa už raz." zaostrila na mňa. Jej pohľad bol hneď príjemnejší. 

"Nie je tu. A ja by som nemala, ale ak chceš poď do vnútra." váham. Ísť, či neísť? Nie je tu Conroy. Ale je tu ona, a nemá mi ako pomôcť. Sakra, čo riešim. Nemám kam inam ísť.

"Na chvíľku, ak môžem."

Prázdy klub ma znova zaujal. Je to tu veľmi kľudné. Sadka som si k baru, a dievča, menom pre mňa stále neznáme, si sadlo oproti.

"Prečo si sem prišla, načo ho hľadáš?"

"Popravde, neviem. Nemala som kam ísť."

"A čo tak domov? Prepáč, ak sa veľa vypytujem. Som už raz taká." mohla byť staršia odo mňa tak o dva roky. Je to príjemné dievča, cítiť z nej radosť. Neustálu zaujatosť. Neobsedí na jednom mieste.

"J-ja doma je to zložité. A celé čo robím, utekám pred problémami."

"Čo si urobila s Conroyom?"

"Ako, čo som s ním urobila?"

"Och, dievča. Dnes ráno sa usmieval a objal ma! Ani si napamätám, kedy bol taký šťastný. Jediné čo som z neho dostala je tvoje meno." včerajšok. Ach. Myslím, že by ma nikdy neomrzelo bozkávať ho, dotýkať sa ho. Nevyspala som sa s ním, to nie. Venovali sme si mnoho objatí a neskôr nežných bozkov. Neboli sme spolu dlho, musel ísť do klubu, a tam som ja ísť nechcela. A hľa, dnes som tu.

"Ale, Astrya. Ty šťastná nie si."

"Nepoznám ťa."

"Nepoznáš ma, sedíš so mnou v prázdnom klube. A niekedy je lepšie zveriť sa človeku, ktorý toho toľko nevie, nie?"

"Asi máš pravdu. Chceš to počuť? Nechcem sa ti sťažovať."

"No tak do toho. Vyzvala som ťa."

"Moja matka je v kóme, vrátil sa brat, ktorý ma opustil. Neustále mi niečo padá pod nohy. V podstate som práve ušla z domu, brata nechcem ani vidieť. Jediný, kto mi napadol, že by mi pomohol je Conroy, a to ho nepoznám ani mesiac. Mimochodom, on si myslí, že moja mama žije, vlastne ona žije, ale že je v pohode. Conroy ma zaujal, je tam niečo. Ale nepripustím si to. Nemôžem sa mať dobre. Vždy sa všetko pokazí."

"Viem, že ťa nepodporím, ale dievča si v sračkách. A vieš čo?  Nikdy by som to na teba nepovedala. Nič z toho nie je vidieť. Kryješ to, až priveľmi. Navonok pôsobíš, akoby bol tvoj svet rúžový. Nebolí ťa vnútro?"

"Nebolí, teda ja už neviem. Cítim sa prázdna. Viem, že vo vnútri niečo je. Je toho veľa, bojím sa, že to vybuchne."