Sunflower

Semienko slnečnice č. 18

Prebúdzam sa ubolená. Na zadku ma niečo tlačí, niečo neprirodzené. Cez hrudník sa mi tiahne cudzia ruka. Cudzia, pokým si nespomeniem na včerajšok, vlastne dnešok.

Snažím sa trošku pohnúť a nájsť si lepšiu polohu na tomto zatratenom gauči. Nepamätám si ani ako sme zaspali. Pri nepatrnom pohybe si ma pritiahol ešte bližšie.

"Nehýb sa, slnko. Vyvolávaš vo mne opätovné vzrušenie. A viem, že chceš odísť. Ale som priveľmi sebecký hajzel na to, aby som ťa v tejto chvíli pustil. Takže si ešte ľahni a nechaj ma užívať si túto chvíľu." hlavu mi zaboril do jamky na krku.

"Čo ak sem niekto príde?" myslím, že panika v mojom hlase bola dosť značná. Conroy sa zasmial. Netuším čo mu je vtipné! Och, sakra to čo sa stalo, dočerta!

"Nikto sem nepríde, ukľudni sa."

"Ako to môžeš vedieť? Veď hocikto môže teraz tie dvere otvoriť!"

"Zamkol som ich."

"Čože?" otočila som sa tvárou ku nemu, čo so, robiť nemala. Len jediný pohľad na jeho, ešte skoro spiacu, tvár ma celú rozpálil.

"Včera, zamkol som. Bola si až príliš posadnutá mnou, aby si si to všimla." och, hlupák. Smial sa mi, vysmieval.

"Len sa mi vysmievaj." jeho úškrn okamžite z tváre zmizol. Prehupol sa nado mňa. Vôbec som sa necítila odvážna ako včera. Jeho nahé telo tlačilo na moje. Och, teraz ma videl nahú, neodmaľovanú a po prebudení. Sakra, veď už dávno neverím na rozprávky!

"Nikdy by som sa ti nevysmieval." Perami prešiel po mojich. Slastne vzdychol, mohla som cítiť jeho tvrdý rozkrok. 

Z ničoho nič som sa začala usmievať. Nie z toho, že chcem znova sex, cítiť ho v sebe. Skôr z toho, že je to dobrá vec čo sa mi v poslednej dobe stala. 

"Priveľa rozmýšľaš. Unikne ti veľa vecí."

"V mojej hlave sa cítim bezpečne." sakra. Nemala som to povedať. Cítim sa bezpečne aj pri ňom. Ale stále si tým nie som istá.

Jeho nahé telo zliezlo zo mňa. Začal sa oblievať a nevenoval mi takmer žiadnu pozornosť.  Napodobnila som ho. Jednak, bola mi zima, jednak necítila som sa dobre odhalená.

"Conroy?"

"Odveziem ťa domov."

"Nemyslela som to tak."

"A ako teda?!", jeho hlas bol vážny a ostrý ako šelma. Zarezal sa mi do uší. Je nahnevaný, sklamaný. Kvôli mne.
Mlčala som, bála som sa tohto nahnevaného Conroya. Viem, že mi neublíži. Viem to sakra!

"myslel som si." hľadal niečo pri stole. Nenechám sa ním odviezť domov, no  vlastne ku Christin. Odomkla som si dvere a odišla.

Môžem byť naozaj tak naivná a myslieť si, že by šiel za mnou? Dosť, Astrya! Úplne ti vymyl mozog z hlavy. Alebo vyšukal?

Som hovno, a teraz ešte väčšie. Pretože, chlap ktorý ma chcel. Urazila som ho a pritom som ja tá čo ušla. Utekám od všetkého, ničím všetko.

Miesto toho aby som sa šla osprchovať, dať do poriadku a pomohla Christin, idem za mamou. Potrebujem radu. Radu od matky.

***

"Ahoj  viem, že som včera neprišla. Neviem prečo, ale viem to. Mami, nie som tu len kvôli tomu  že potrebuje radu. Som tu, lebo tu chcem byť, áno? Je možné, že som sa zaľúbila? Počas tohoto všetkého? A vieš čo je zlé?  Neviem mu vyjadriť moje city. Ale chcem, myslíš, že mi bude lepšie, keď to urobím?" pohla rukou. Pred pár mesiacmi by ma tento fakt potešil. Ale teraz nie, nie keď viem, že sú to kŕče. Neviem si ani len predstaviť bolesť ktorú prežíva.

Bojím sa mu všetko povedať, to že mi na ňom záleží. To, že sa pri ňom cítim v bezpečí.
Mame som nikdy nepovedala, že ju ľúbim. Iba keď bolo neskoro. Túto chybu nemôžem znova urobiť!

"Prepáč mami, ľúbim ťa, ale musím ísť za ním."

Vystrelila som od nej ako blázon, doslova som utekala späť do klubu. Pľúca mi horeli ako starému fajčiarovi. Snažila som sa doklopať na tie sprosté dvere. A ďakujem krásne jeho sestre, ktorá len mikla hlavou, a naznačila mi, že je hore. V kancli.

Sedel tam, oblečený v tom v čom včera. Kopa papierov okolo neho, bol nahnevaný. Cítila som to už z diaľky. Svoje oči, tvár otočil ku mne. Pohľad mu znežnel a okamžite sa postavil.

"Astrya, ja-" "Mlč, prosím nechaj ma rozprávať. Len ma nechaj chytiť dych."

"Si v poriadku?" postavil sa a podišiel ku mne. Nečudujem sa mu, ledva dýcham. Opretá o dvere, špinavá po sexe. Och, a ja mu tu idem lásku vyznávať.

"Neviem čo je láska, ako k chlapovi. Môj život je k hovnu, zomiera mi matka, vrátil sa mi brat. A ja neustále myslím na teba. Tá noc, och, Bože. Bolo to to najlepšie čo som mala a to čo som ráno povedala. Nie je to pravda  pri tebe som v bezpečí. Cítim pocit domova. Ale chápeš, už dlho to nemám. A bojím sa, že keď to začne. Tak to rýchlo skončí. Dovoľ mi mať moje sprosté nálady. Veci stebou mi nie su prirodzené, lebo som nikdy nič také nezažila. Uč ma, prosím. Uč ma a miluj, tak ako chcem ja milovať teba."