Sunflower

Žltá .2.

Nakoniec Christin prišla ku nám domov. Už dlho som nezažila takú pohodu. Všetci traja sme sa smiali, rozprávali si, čo sme zažili za ten čas čo sme sa nevideli.

Cítim sa až nadprirodzene dobre. V tejto chvíli, neviem, prečo som odišla. Ľutujem to. Ale keby som neodišla, nedopadlo by to takto. Možno by to bolo horšie. Potrebovali sme to.

"V Charlie's toho zažívam naozaj mnoho."

"V Charlie's?" otočila som sa celým telom na Christin. Je to predsa Conroyov klub. Že by si s ním Christim začala? Och, tá predstava mi trhá srdce.

"Áno, nechcela som ti to spomínať. Viem, že o tom nechceš hovoriť, ani o Conroyovi. Ale pracujem tam." pracuje? Takže s ním nespí? Alebo s ním spáva a on ju platí?  Zmenil by sa až tak, že by tak klesol? Niečo mi tajil aj on, aj Kenneth. Možno už pred tým sa s ňou ťahal. A tajili mi to nakoniec všetci traja. 

"Idem sa prejsť, chcem ísť pozrieť Margharet." nečakala som ani na odpoveď. Je možné, že by si začal s mojou kamarátkou?  Nie sme si ani podobné. Urobili by to obaja?

Nemá ma to čo trápiť. Rozišla som sa s ním, ale bolí to. Neviem čo som si myslela. Že je smutný, denno-denne pije a neustále na mňa myslí? Namýšľala som si, že sa trápi tak veľmi ako som sa trápila ja?  Utišoval ma pocit toho, že trpíme obaja.

To ja som nás rozdelila. To ja som tá zlá. Odišla som a prišla som akoby sa nič nestalo. Prišla som ako veľká voda. Zmenená, zahojená. Hrajúca sa na šťastnú. Dokážem tvrdiť, že som šťastnejšia ako pred dvomi rokmi.

Začala som nosiť farebné veci. V meste kde študujem som iná. Som žena, ktorá pochádza z iného mesta. Nikto o mne nič nevie. Môžem byť kým chcem. Prečo je to tu také ťažké?

Conroy by po mne netúžil, už nie. Zmenila som sa. Zradila som ho. Ak ho stretnem, čo dúfam, že sa nestane, postavím sa mu. Teda, dúfam, že som tak silná aby som to zvládla.

"Dobrý deň, madam. Urobíte mi prosím čiernu kávu?" ošedivela ešte viac. Ale tá iskra v očiach jej ostala. Pozerala na mňa s úsmevom a materinskou láskou. Pri nej mi srdce zmäklo.

"Zlatíčko moje, poď ku mne."  stiahla ma do objatia a prisahám, že plakala. Bolo to ako objímať mamu. Cítila som veľa lásky. Žena ktorá ma pozná od narodenie. Najepšia kamarátka mojej matky.

"Kedy si prišla?  Ako sa máš?  Ako sa ti darí?" vychŕlila by na mňa ešte omnoho viac otázok, keby jej neprišiel zákazník. Samozrejme, že ma usadila k pultu a venovala sa mu.

Zbožňujem toto miesto. Nič sa tu nezmenilo. Vôbec nič. Akoby som sem chodila každý jeden deň, za celú tú dobu čo som bola preč.

Predomnou pristála šálka kávy a vysmiatá Margharet.

"No rozprávaj, počúvam."

"Neviem, či mám o čom rozprávať. Mám sa dobre, konečne môj život nelieta. Myslím, že som našla pokoj, ten kľud, ktorý mi chýbal. V štúdiu je to v pohode, zvládam to. Dokonca som si našla prácu, popri samozrejme. Veľmi sa mi tam páči. Mám aj pár kamarátov, ale to sú skôr známi."

"Som šťastná zlatíčko, za teba. Ani nevieš ako ma to teší. A priateľ, no čo nejakého máš?" fuh, nečakala som takúto otázku.

"Nemám, ja-" "Stále na neho myslíš, však?  Nechceš sa s ním stretnúť?"

"Nemyslím si, že je to dobrý nápad. A prepáč, ale nechcem o tom veľmi teraz. Ty sa máš ako?  Ako sa darí tomuto čarovnému miestu?"

"Och, výborne. Ľudí sem chodí tak akurát. Všetci sú šťastní, keď majú problém, toto miesto ich ho zbaví. Naozaj je čarovné. A samozrejme je to aj mojimi koláčikmi. Toľko lásky v jedle." a tak som ju počúvala a usmievala sa nad jej pozitivitou a láskou. Láskou ku všetkému.  Z myšlienok mi odplával aspoň na chvíľu.

Myslím, že tento príbeh má väčší úspech, ako som očakávala.
Ďakujem.
*Bibiána*