Kričala doňho, ale Conroy ju absolútne nepočúval. Pozeral sa priamo na mňa, nikdy som mu nevidela na tvári toľko pocitov, ako v dnešnú noc.
Zrazu ma niečo bodlo pri srdci. Nebol to Conroy, ale mama. Vytiahla som telefón, a mala som pravdu. Tri zmeškané hovory od otca, a dve esemesky. Vybehla som z baru, nepočúvala som krik, ktorý ma volal späť. Vedela som čo sa stalo, ale i tak som otcovi volala. Nechcela som to počuť, ale musela som.
"Astrya. Príď rýchlo domov."
"Volali ti, však. Viem, kurva, viem, že nie som najlepšia dcéra. Nikdy som nebola, prepáč mi to oci." sama neviem čo hovorím. Necítila som bolesť, necítila som nič. Keď som myslela na to, že zomrie, bol to iný pocit. Tento, nedá sa s ničím porovnať.
"Príď, dcéra moja." na nič som nečakala a ukončila hovor.
"Astrya, stoj. Nemôžeš pred všetkým utekať. Vysvetlíme ti to." prudko som sa na neho obrátila. Stáli tam, obidvaja chlapi, ktorí mi lámali srdce a lepili ich detskými nálepkami. Ja nie som tá, čo uteká.
"Kenneth, mlč! Aspoň raz v živote drž hubu, a nesnaž sa všetko vysvetliť. Niektoré veci sa nedajú. Klamal si mi?!" mlčal, nič mi neodpovedal. Toto mi ako odpoveď stačilo.
"A ty, klamal si mi tiež?! Vieš, čo neodpovedaj. Neverím vám nikomu. Celý svet je v sračkách. Vy všetci ste. Už nikdy vás nechcem vidieť."
"Stoj, Astrya. Pochopíš to." tentokrát to skúsil Conroy. Nehovor na mňa, prosím.
Netlač sa mi späť do srdca.
"Ja to nechcem chápať. Nechcem počuť už nič. Netrápite ma, áno? Skončili sme. Všetko sa zničilo, chápeš to? Zabudni na mňa. Zabudni na to, že si pomotal hlavu nejakej krave." plakala som, revala ako malé decko, ktorému zobrali hračku. Lenže mne nezobrali hračku. Zobrali mi kúsok zo mňa.
"Nikdy na to nezabudnem. Nenazývaj sa kravou. Milujem ťa, ukradla si mi časť srdca a nezbavíš sa ma ani keby veľmi chceš. Nevzdám sa ťa Astrya. Viem, že to čo som urobil bola chujovina. Ale bál som sa áno? Bál som sa, že ma necháš tak. Bol som sebecký na to, aby som ti povedal pravdu."
"Nemám čas, riešiť tieto hlúposti."
"Pre teba sú to hlúposti?! Moja láska ku tebe nie je hlúposť! Tak dokelu, už mi niečo povedz. A nezahadzuj to so mnou, len preto, že som ti niečo nepovedal. Daj mi šancu. Áno, bál som sa! Doriti. Nechápem ťa. Bolo to medzi nami také krásne, a ty sa toho len tak vzdáš." v očiach mal slzy, môj hlúpy brat sa na nás dvoch len nemo pozeral. Vytáčal ma do nepríčetnosti. Ale i tak som sa nevedela na nás dvoch sústrediť. Potrebujem odísť, domov do svojej posteli. Zavrieť oči a predstavovať mamin úsmev.
"Čo nechápeš? Je mrtvá, zomrela. Mama tu už nie je. Ak si ma chcel vidieť na dne. Nech sa páči. Nie som v stave aby som ťa riešila. Viem, iba, že si mi klamal. A za to ťa nenávidím! A ty Kenneth! Pozbieraj sa. Skús teraz neutiecť a zostať tu pre otca. On tu pre teba vždy bol, aj keď nie si jeho syn. Alebo sa zbaľ a vypadni už dnes." otočila som sa a rozbehla. Bežala som tak, až ma pálili pľúca.
Všetko čo som mala sa rozbilo. Nikdy som nevedela aké to skutočne bude. Nedá sa na to pripraviť. Skrátka nedá. Život príde a robí si čo chce. Smrť príde a berie si koho len chce. A tak ocitla som sa sama. Na dne. S pocitom, že ak smrť chce prísť, nech si príde.
आप पढ़ रहे हैं
Sunflower
रोमांसPrišiel ako víchrica, ale odísť ho tak nenechám. *** ,,Dúfal som, že ťa ešte uvidím," prerušil ma hlas v strede myšlienky. Otočila som hlavu za hlasom, logicky. Dočerta. Za denného svetla vyzeral úplne inak, ešte lepšie. S ťažkosťou som prehltla. "P...
