Jazvy 3: Po rokoch

Ansel a pre neho šokujúce odhalenie

Pred 4 poobede som zaparkoval pred školou. Vošiel som do budovy a dal sa so hľadania Anselovej triedy. Nestihol som ani zaklopať, keď sa otvorili dvere a vyletelo z nich dieťa. Nevenovalo mi absolútne žiadnu pozornosť a išlo preč. Než som sa otočil do triedy, Ansel už stál predo mnou. "Čau drobec." Zaškeril sa. "Čau." Pozrel som na neho. "Dovi." Pozrel som na učiteľku a zavrel dvere. Ansel sa obul, zobral tašku a šli sme k nemu domov po veci.

Veľká časť obývačky bola zaprataná krabicami a rozobraným nábytkom. Ansel má viedol do jeho izby, kde mal tašku s vecami. "To je všetko?" Pozrel som na neho. "Keď chceš, môžeš zobrať aj ten stôl." Ukázal na krabicu s nákresom stolu. "Ha-ha. Nie. Myslel som tvoje veci." Sucho som sa zasmial. Ansel prikývol. Zobral som tašku a vrátili sme sa do auta. "Jedol si v škole?" "Mm-hmm." "Dobre. Lebo si nie som istý, či mám doma niečo, čo zješ." "Ja zjem všetko." Odvetil. "Lepšie pre mňa."

Akonáhle som otvoril dvere a Ansel vletel do bytu, zazvonil mi mobil. "Llis?" "Už si doma?" "Teraz sme prišli." Mobil som držal medzi tvárou a ramenom a rozväzoval si šnúrky. "Super. Takže, môžeme prísť? Nemám kľúče, tak sme čakali na teba." "A kde ste?" "V meste ešte." "Vysvetlili ste si všetko?" "Uhm." "Tak sem ani nechoďte." Zasmial som sa. "Miiike!" Zatiahla. "Žartujem. Čakáme vás." Vyzul som si topánky a šiel hľadať Ansela. "Fajn. Za chvíľu sme tam." Llis zložila. "Hej drobec, kde si?" Zvolal som do bytu. "Tu." Odvetil. "Kde je tu?" Nasledoval som zvuk. "Na gauči." Nahliadol som do obývačky a tam nikto. Vrátil som sa do ateliéru. Ansel sedel na gauči a rozoberal paletu so suchým pastelom. "Mal by si są prezliecť. Ten pastel sa ťažko perie." Povedal som a zobral mu paletu. Vrátil som ju na stôl, kde bola a odniesol Anselovu tašku do mojej izby. "Kto príde?" Spýtal sa. "Kamarátky." Odvetil som. "Máš úlohy?" Drobec prikývol, zobral tašku a zamieril do kuchyne. "Tak sa do toho pusťme."

Ansel nahlas čítal príklady a výsledky k tomu. Sedeli sme nad tým už asi dvadsať minút. Potom zazvonil zvonček. Išiel som otvoriť. "Vitajte." Zaškreril som sa. "Ahoj." "Čau čau." Zaškerila sa Llis. "No to vám trvalo vy dve." Zakrútil som hlavou a pustil ich dnu. Ansel na nich zdvihol hlavu a zaškeril sa. "Ahoj." "Čau drobec." Usmiala sa Llis. Ansel na ňu vyplazil jazyk a zapojil sa do rozhovoru. Až potom som si uvedomil, že nepíše príklady. "Hej, píš. Musíš to mať hotové čím skôr." Ansel zamrnčal, ale vrátil sa k písaniu. Potom som sa otočil na Llis a Fredu.

"Tak?" "Čo?" "Nerob na mňa čo. Vieš čo chcem vedieť." Pozrel som na Allison. Tá sa len zaškerila. Freďa sa naopak za chichotala. Nevšimol som si Ansela, že nič nerobí, len na nás hľadí, húpe nohami a počúva. "Mno, porozprávali sme sa." "Allison. Vyhodím ťa." Vyhrážal som sa. "Oh, okay. Tak ja pôjdem ku Fredi potom." "Ha! Vedel som to." Tresol som dlaňou do stola. "Bolo to také zjavné?" Spýtala sa Freda. "Akoze prepáč, ale naštval by som sa keby ste sa nedali dokopy po všetkých tých šaškárnach v kaviarni." "Ale prosím ťa." Mavla Llis rukou. "No nemávaj na mňa." "Wow." Uniklo Anselovi. Keď sme sa na neho všetci otočil, vyzeral, že to nechcel povedať nahlas. "Čo je wow?" Spýtala sa Llis. "Nevedel som, že dve dievčatá môžu byť spolu. To je cool!" Zaškeril sa a ja som sa len zasmial. "Znamená to, že aj dvaja chlapci môžu byť spolu?" "Kto povedal, že nie?" Spýtala sa Llis tým absurdným tónom. "Cool!" Ansel sa zaškeril ešte väčší. "Hej. A čo tá matika?" Spomenul som si. "Už to mám. Máš niečo jesť?" Podal mi zošit. "No, niečo sa nájde. Kto je ešte hladný?" "Nechceš má k tomu pustiť?" Ozvala sa Freda. Otočila som sa na ňu v polovici cesty ku linke. "Výborný nápad. Kuchyňa je celá tvoja."