Jazvy 3: Po rokoch

Nájomník číslo 2

Bol to len James, otec a ja. Dali sme si večeru, pokecali a sledovali sme nejaký film v telke. Bolo to ako pred rokmi, keď sme ešte bývali s rodičmi. "Inak, kde je mama?" Opýtal som sa zo zvedavosti. "Neviem. Určite s nejakým chlapom." Odvetil otec nezaujato. "Čo tým myslíš? Podvádza ťa?" Spýtal sa James. "Veď skoro vždy bola doma." "Neviem. A je mi to celkom jedno s kým je. A doma bola preto, lebo mala dovolenku. Prečo, tak to neviem." "Budete sa rozvádzať?" Spýtal som sa. "Škoda peňazí. Nech si robí, čo chce. Inak Mike." "Hmm?" Otočil som pohľad na otca. "Ako sa má tvoje dievča?" "Má sa fajn. Len teraz má toho veľa v škole." "Maturitný ročník, že?" Spýtal sa na ujistenie. Prikývol som. "A čo ti, James?" "Nič moc. Pred pár dňami som sa rozišiel s frajerkou." "Och." "A ty sa s niekým vídaš?" Nadhodil James. "Nie." "Okay." Takže v podstate to bol pohodový večer s otcom bez nejakého dôvodu. Vlastne, otcov dôvod bol, že nás len chcel vidieť.

Ráno v kaviarni bolo kľudné a nie príliš rušné. Čo ma ale prekvapilo, keď sa tu objavila Dana s Anselom a malou Zoe.  "Ahojte." Usmial som sa na nich. "Ahoj Mike." Usmiala sa Dana. Obišiel som pult a objal ju. Okolo nohy sa mi omotal Ansel. "No čo, drobec? Ako sa máš?" Postrapatil som mu vlasy. "Dobre." Zaškeril sa. "A ty?" "Tiež dobre." Prikývol som. "Išli ste okolo?" Zavtipkoval som a pozrel sa na Danu. "Vlastne nie. Chcela som ťa poprosiť, či by si mohol postrážiť Ansela. Na pár dní." Prosebne na mňa pozrela. Trošku ma to zaskočilo. "Uhm, jasné. Žiaden problém. A čo sa deje?" "Sťahujeme sa a vládne u nás hrozný chaos. A nestíham dve deti." Nervózne sa zasmiala. "V pohode. Chápem. Žiaden problém. Od dneska?" Spýtal som sa. Dana prikývla. "Ďakujem. Si naša záchrana." "Maličkosť." Mávol som rukou. "Uhm, mám sa zastaviť po jeho veci? Alebo už ich máš tu?" Zasmial som sa. "Nie, nemá ich tu. Zastav sa po ne, prosím." Pokrútila s úsmevom hlavou. "Dobre. Končím o 16. Tak potom sa zastavím." "Ansel má kľúče a vie kde všetko je. On ti to ukáže." Vysvetlila. "Jasné." Prikývol som. "Môžeš ho vyzdvihnúť zo školy?" "Oh. Jasné. Budem sa ponáhľať, aby som prišiel o 16 po neho. Dobré?" "Ideálne." "Super!" Zaškeril sa Ansel. "Ešte raz ďakujem." "Vážne nie je za čo. Uvidíme sa poobede, drobec." Zaškeril som sa na Ansela. "To si píš." Zaškeril sa aj on. Potom odišli.

"Kto to bol?" Spýtala sa Freddie nechápovo. "Myslela som, že tvoja mama tá nemá rada." "To bola moja druhá mama." Odvetil som. "Oh?" "Dlhý príbeh skrátene. Býval som u nich, starali sa o mňa a brali má ako syna." "Prečo? Vyhodila tá rodičia z domu?" "Zrazilo má auto a v nemocnici zamenili vzorky DNA. Takže, mňa vyhlásili za mŕtveho a ich syn prežil. V skutočnosti to bolo naopak." "Chudák chlapec." "Mm-hmm." "A čo ti chcela?" "Mám na pár dní postrážiť brata." Odvetil som. "Brata? Myslela som, že si z dvojčiat." Pridala sa do debaty Jess. "Malého brata." Odvetil som. "Ty máš malého brata?" "Mám." "Vážne?" "Teraz to povedal." Ozvala sa Freddie. Jess na ňu podivné pozrela. "Ahoj ľudia. Kto mi spraví kávu?" Ozvalo sa veselo. Všetci traja sme sa pozreli na Allison. "Jakú kávu chceš?" Opýtal som sa. "Espresso. Aká bola večera? Prišiel si neskoro domov." "Bolo to fajn. Otec nás len chcel vidieť. Počúvaj, od dneska bude s nami bývať môj malý brat." "Kto?" "Ansel. Hovoril som ti o ňom." "Možno hej. Ale už sa nepamätám." "Vieš, jak som mal tú nehodu a býval som u Diorovcov?" "Počkaj, to sú tí fajn ľudia, čo bývajú pri Samovi, že?" "Presne. Tak to je Ansel." "Už viem. Koľko má rokov?" "Tak 7." "Haluz." Zasmiala sa. "Od dneska varíš." Otočil som sa na ňu a jej kávou. Allison vyprskla do smiechu. "Čože mám? Ja a variť? Ja viem spraviť tak akurát čaj. Takže Maestro, toto nebude fungovať. Bude chodiť variť Nikky." "Nikky nebude mať toľko času." Pokrútil som hlavou. "Ja môžem pomôcť." Navrhla Freddie. "Fakt?" Usmial som sa. "Jasné." "Super." Usmiala sa Llis. "Tak sme dohodnutý." "Uhm, a nebude to vadiť?" Zapochybovala Freddie. "Čo myslíš?" "No, moja prítomnosť." "Čo tým myslíš?" Nechápavo som na ňu pozrel. "Čo by na tom malo komu vadiť?" "Uhm..." Freddie neurčito pozrela na Llis. Tá na ňu zdvihla pohľad od kávy. "Prečo by to malo vadiť?" Nechápala Llis. Freddie akoby sa zapojili kábliky v hlave a pozerala sa inam. "Ale len tak. Som občas na príťaž." Odvetila a odišla niekam na plochu, aby si nový zákazníci mohli objednať. Llis sa za ňou nechápovo pozerala. "To je blbosť. Nie je na príťaž." "Hmm." Zadumane som sa oprel o pult. "Čo?" "Ako to včera dopadlo? To vaše rande." "Dobre. Bolo to fajn. Prečo?" "Myslím, že by ste sa mali porozprávať, aby nedošlo k nedorozumeniu." "Ku akému?" "Či ste spolu alebo nie." Llis sa nadýchla, že mi prskne odpoveď do ksichtu, ale zaklapla ústa na prázdno. "Dopekla!" Zanadávala.
"Vypadni ju vystriedať. Potrebujem sa s ňou porozprávať!" "Času dosť." Zasmial som sa.