Jazvy 3: Po rokoch

Ten minulý týždeň

K nej domov som ju odviezol okľukou. „Prídeš aj zajtra??“ smutne natiahla peru. Stáli sme pred dverami jej bytu. „Keď budeš chcieť,“ prikývol som. „Ale príď skôr.“ „Dokedy máš školu??“ „Do tretej. “ „Ouch, dobre. Prídem tak podvečer.“ „Prečo??“ „Do piatej robím,“ vysvetlil som. Prikývla. Potom sa na mňa zavesila. Objal som ju späť. V poslednej dobe sme spolu veľa neboli. Stáli sme tak v objatí aj dlho potom, čo zhasli svetlá. Zdola bolo počuť buchnutie dverí, svetlá sa znovu rozsvietili a kroky smerovali hore. Nikky ma objala ešte pevnejšie.

„Čaute,“ povedal dotyčný. Znel tak neutrálne. Len na nás vrhol letmý pohľad a prešiel k dverám. „Je zamknuté. Vždy zamykajú,“ zahundrala Nikky a voľnky-nevoľky ma pustila, aby odomkla. Dan len kývol a zmizol dnu. „Najmenej 50 ráz som mu povedala nech si berie so sebou aj tie naše blbé kľúče. No môže on toto?!“ rozhodila rukami. „Čo ťa to tak štve? Proste ho nerieš,“ pristúpil som bližšie k nej. Chcela niečo namietnúť, no nedal som jej na to priestor. Potom som sa rozlúčil a odišiel.

  Bol zázrak, že sa nikto neprišiel sťažovať na rušenie nočného kľudu, keďže to rádio hralo poriadne nahlas. Bol som vo svojem atelieriku, čiže v izbe oproti kuchyni a maľoval som. Prekvapivo. Biele tričko som mal pofŕkane farbami už aj z minula. Na chodbe som počul mierny hluk, tak som rádio stíšil. Z chodbe prenikalo do izby svetlo. „Am?“ zakričal som. Namiesto odpovede sa mi okolo pása omotali dievčenské paže. „Ahoj,“ usmial som sa a pokračoval v maľovaní. „Čo sa stalo tentokrát?“ „Christine ma chce vysťahovať. Teda nás. Lezie nám na nervy,“ zahundrala unavene. Amanda bola jediná, ktorej som dal kľúče od svojho bytu. Ona ich potrebovala asi najviac. Jej sestra Christine a jej priateľ George spolu nevychádzli vôbec. Bola celkom irónia, že u Georgea, ktorý mal troch ďalších súrodencov, mali viac súkromia a pristoru ako u Am, kde sa Christine zdržiavala minimálne.

„Tak čo to bolo teraz?“ zopakoval som otázku a odložil štetec. Amanda namiesto odpovede viac zavŕtala nos do môjho trička. Potom sa prudko odtiahla a vrhla na mňa nechápavy pohľad. „Čí je to parfum?“ „Rozmýšľaj, čí by tak asi mohol byť,“ brnkol som jej do nosa a šiel zavrieť okno. „Aww, ty si bol s Nikky. Ako sa má?“ „Má veľa učenia, ale inak sa má dobre.“ Nikky a Am komunikovali cezo mňa, keďže nemali práve najviac času, aby sa mohli stretnúť. „Príde na víkend?“ Prikývol som. „Zastavím sa v nedeľu,“ usmiala sa. Znovu prikývnutie. „Som unavená. Asi si pôjdem ľahnúť,“ povedala a ani nečakala na odpoveď. Jednoducho si zaliezla do postele vo vedľajšej izbe. Ja som zvalil na válandu v atelieriku a spal.

Amanda si dala rannú kávu u mňa v práci. Sedela pri barovom pulte a písala Georgeovi. „Minule som bola u vašich,“ preniesla len tak medzi rečou. „A čo??“ „Pýtali sa na teba, jak žiješ a tak. Vrajže si prestal chodiť na návštevy abo čo.“ „Hmm, jasné. Mama na nevidí, tak som automaticky prestal chodiť,“ zachechtal som sa. „Bol som s otcom minulý týždeň a celkom fajn sme si pokecali. Taka normálka.“
„Myslíš ten týždeň, čo si nevedel o svete??“ zdvihla na mňa pohľad a tázavo na mňa hľadela. Nervózne som sa zaškeril. „Presne ten týždeň. “ Ten týždeň sa Dane a Gregovi narodila dcéra a pozvali ma na krstiny. Bolo to od nich milé. Myslím, že boli aj radi, že ma po dlhšej dobe zase vidia.

Amanda len pokrútila hlavou. „To bolo asi prvýkrát, čo som ťa videla tak strieskaného.“ „Čo dodať?? Rád oslavujem vo veľkom.“ Cinkol zvonček a pri pulte sa objavil nový zákaznik. Amandu som si po chvíli prestal všímať a venoval sa ľudom. Aj tak po desiatich minútach odišla.

Deň sa prehupol do poobedia. O pult sa zmorene oprela Jess a vlasy jej spadli do tváre. „Neznášam takéto dni.“ „Aspoň máš slušné tringelty,“ brnkol som do jej kelímka. „Nah, ale aj tak. Mám dosť. Koľko je hodín??“
„Štyri.“ Zmorene zaskučala a natiahla sa po svojom pohári s vodou. „Keď chceš, môžeš ísť. Ja tu to zvládnem.“ „Nemôžem. Čo by si bezo mňa robil??“ zaškerila sa a vlasy si nanovo stiahla do gumky. Obaja sme sa otočili za vrzgotom. Pomedzi stoličky prechádzala Feďa a zbierala prázdne poháre. Jess si len odfrkla a vrátila pohľad na mňa. Jess zakrútila vodou v pohári. "Idem ešte po muffiny, lebo akosi sa minuli," dodala trpko a odišla dozadu. Škaredo som na ňu pozerala. Mala akési výhrady voči Fedi a jej váha. Spomínaný objekt jej odporu sa zastavil pri pulte. Vďačne som sa na ňu usmial a zobral prázdne poháre. Nechcelo sa mi vyliezť spoza pultu. "Hej Mike? Prídeš mi pomôcť?" zvolala Jess. "Daj si pauzu, ne?" pozrel som na Feďu. Tá len prikývla a ja som odkvitol dozadu. "Nevieš nájsť krabicu?" zachechtal som sa. "Aký vtipný. Neunesiem ju." "Och moja zlatá," preniesol som pobavene a zobral krabicu s maffinmy. "A choď robiť niečo užitočné." "A čo také, keď nie sú ľudia?" Pokrčil som plecami. Jess mi podržala dvere a obaja sme sa vrátili na prevádzku. Feďa stála pri kávovari a o pult sa opieralo sivovlasé dievča. Krabicu som položil na pult pri vytríne na koláče a prešiel k nej. "Ahoj." "Ahoj. Kde si bol?" "Vzadu po muffiny. Chceš jeden?" "Nechcem. Ďiky," vzápätí sa usmiala na Feďu, ktorá jej podávala kávu. "Pustia ťa baby skôr alebo tu musíš ostať ešte tú polhodinu?" Nikky si zamiešala kávu. "Asi..." "Kľudne choď. Ja to tu sama vládnem," parodovala má Jess. Nikky zdvihla pohľad od kávy. "Myslím to vážne." "Veď ja tiež," zaškerila sa Jess. "Rob niečo užitočné," ukázal som na plnú krabicu a prázdnu vytrínku. Jess len zagánila a začala roboť niečo užitočné. "Čo škola?" dal som Nikky vlasy za ucho. "Hmm... Dá sa to. Veď vieš. Skúšky a eseje a tak. Stresy, stresy, stresy," zakrútila hlavou. "Jasné. Doma bolo rušno?" "Doma bolo hlavne tesno. Veď vieš, že Dan je u nás. Musela som vypadnúť," napila sa kávy. "Rozumiem. Včera sa u mňa zastavila Am." "Am?" zbystrila pozornosť. "Am. A povedala, že sa v nedeľu zastaví." "Vážne? To je super. Nevidela som ju asi sto rokov." "Tak ju uvidíš v nedeľu," uškrnul som sa.