Jazvy 3: Po rokoch

Deň keď prišla Allison 2.0

"Michael!" Zatiahla Amanda sediac na barovej stoličke. "Am, ja pracujem. Teraz je tu trochu rušno, keď si si nevšimla." Odvrkol som. "Ešte stále si mi nedoniesol tu kávu." Zaskuvíňala ako malá. "Vy-drž!"

Neviem čo je a tými ľuďmi, ale pondelky sú najrušnejšie. A tento fakt nebol výnimkou. Ale Amande to asi nedochádzalo. Motal som sa okolo kávovaru, zatiaľ čo Freddie vydávala objednávky a Jess bola na ploche. Už asi po osemstý raz cinkol zvonček. "Jess!" Zrúkol som na ňu. "Dones nám ďalšiu kávu!"

Mohlo byť asi pol jedenástej, keď humbuk utíchol a bolo to len pár ľudí. Opieral som sa o pult a pil svoju kávu. "Mike, pýta sa na teba nejaké dievča." Jess prišla kolísavou chôdzou ku baru a škerila sa ako taký škrečok. Otrávene som na ňu zdvihol pohľad. "Čo za dievča? Nehovor, že ty." Ona sa len zasmiala. "Nie. Taká tmavovláska. Vrajže sa poznáte zo strednej. Sedí tam vzadu." Ukázala smerom do rohu. "Okay no." Zobral som si kávu a vydal sa daným smerom.

Zastavil som pri stole. "Vraj si sa na mňa pýtala." "Hej, pýtala. Jak sa máš?" Mia zdvihla hlavu. "Dobre. Dlho tu sedíš?" Odtiahol som stoličku a sadol si. "Asi od deviatej. Mali ste rušno, tak som počkala." "Šľachetné od teba." "Že?" "Jak žiješ? Celkom si nás začala ignorovať." "Potrebovala som sa sústrediť na školu." Mykla plecami. "To bolo dva roky späť. Mohla si sa potom ozvať." Napil som sa kávy. Ona len neurčito mykla plecami. "Neviem. Pripadalo mi, že to už nebude stáť za to." "To je milé." "Čo robíš po práci? Mohli by sme niekam zájsť." Navrhla zrazu. "Okolo pol piatej idem vyzdvihnúť Alice na stanicu. Môžeš sa pridať, keď chceš." "Oh. Myslela som, že sa s tvojim bratom rozišli." "Veď sa aj. Ale má voľno v škole, tak povedala, že príde za nami." "Za vami alebo za tebou?" Uškrnula sa. "Za nami." Odvetil som kľudne. "Dobre. A čo robíš potom?" "Veď sa pridaj. Nebuď taká. Načo chodíš okolo horúcej kaše." Zasmial som sa. "Nechcem sa pridať. Nepríde mi to ako dobrý nápad." "Tak na čo sa furt pýtaš, čo robím?" "Že by sme niekam zašli." Odvetila. Zasmial som sa. "Aha, takto. Hmm, to asi nepôjde. Ja mám priateľku." "Ty?" Nadvihla obočie. "Robíš si srandu?" "Nie. Myslím to vážne. A už dlho. Ale keď sa  chceš pridať, tak kľudne." Zdvihol som sa. "Zatiaľ sa maj." Vrátil som sa k pultu.

Jess sa tlemila a šibalsky sa na mňa pozrela. "Čo ti chcela? Vyzerala zaskočene." "Nerátala s tým, že už mám dievča." "Pozvala ťa na rande?" "Povedal som nie." "Vieš, je to nefér. Voči nám." "Voči komu čo?" "Jess žiarli." Ozvala sa Freddie. "Viem. Ale tak má smolu." Mykol som plecami a vytiahol mobil z vrecka.

LLIS: SADAM NA BUS O POL PIATEJ BUDEM TAM NA STANICI

MIKE: OKAY BUDEM TAM ;)

"Frajerka?" Jess sa postavila na špičky, aby mi videla do mobilu. "Nie." Odvetil som jednoducho a viac sa nevyjadril.

Pred štvrtou som sa začal zbierať. "Už odchádzaš?" Spýtala sa Freddie prekvapene. "Hej, musím ísť." "Okay. Vidíme sa zajtra." "Mm-hmm." Prikývol som a šiel si dozadu po veci. "Maj sa Freddie." Zamával som jej. "Čau."

Zliezol som kopec dole pod mestom a začal hľadať svoje auto. Netrvalo dlho a už som v ňom sedel a smeroval na stanicu. Na moju smolu, Llis ma už čakala. Stála na nástupišti, kde vystúpila a opierala sa o kufor. "Zdravim, slečna. Chcete odviesť?" Došiel som k nej. "Prepáč, fešák. Už niečo mám." Zaškerila sa. "Vitaj." Zasmial som sa a objal ju. Celkom dosť sa zmenila, čo si pamätam. Vlasy mala krátšie a tmavé. "Je fajn byť späť." "Si ešte len na stanici. Počkaj, keď prídeme za ostatnými." "Povedal si im to?" "Zabudol som." Priznal som so smiechom. Uštedrila mi pekný buchnát, schmatla kufor a vykročila vpred. "Tak hovor, preháňaj. Ako sa máš?" "Už dobre." "Už? A čo bolo také zlé?" "Pred pár dňami sa so mnou rozišla priateľka a celkom ma to vzalo." "To ma mrzí." "Aj mňa. Ale tak čo uz. To sa stáva." Potriasla hlavou. "Vidím, že to zvládaš dobre." "Prosím ťa. Po rozchode s Jamesom zvládnem všetko." Mávla veselo rukou a nastúpila do auto.

"Toto. Teda. Nie. Toto nedám!" Zhúkla v momente, keď vstúpila do môjho bytu. "Bože, nevieš si tu upratať? A prečo máš dvere od farby? Ty si bordelár." "No skús hádať, prečo sú od farby." Zasmial som sa a zavrel dvere. "Ty máš ateliér doma?" "To nie je ateliér. Maľujem len tak." "Mal by si s tým niečo robiť." Povedala zadumane, keď sa prechádzala po izbe. "To nie je nič pre mňa. Som spokojný tam kde som teraz." "No, keď myslíš. Nebudem ti do toho kecať." "Chceš niečo jesť?" "Mm-hmm. To je dobrý nápad." Prikývla. Odpichla sa od steny a nasmerovala si to do kuchyne. "Ale máš to tu také útulné." Sedela na stoličke a obzerala sa dookola. "Vďaka. A teraz... Poďme zistiť, aké sú plány na večer." Povedal som s úškľabkom a vytočil Jamesovo číslo. "Aká náhoda. Práve sa o tebe rozprávame." "O mne bezo mňa? Ts. Ako môžeš." "Buď v kľude. Akurát odchádzame z intraku. Prídeš?" "Jasné. A kam?" "Stretneme sa v parku a potom niečo vymyslíme." "Okay. Tak zatiaľ." "Okay, vidíme sa."

"Tak čo?" Spýtala sa Llis zaujato. "Za chvíľu v parku. Ideme?" "Ale ja chcem jesť." "Naješ sa v meste. Tak poď." Stiahol som ju za ruku a ťahal k dverám. Ešte niečo protestne zakňučala, než sa obula. Vyšli sme z bytovky a namierili si to na zastávku.

"Tak hovor. Ako žiješ?" Opýtala sa ma. "V pohode. Všetko je fajn." "Čo práca?" "Dobré. Teraz som v jednej kaviarni v meste. Oh, a dneska tam bola Mia." "Mia? A čo ti chcela? Myslela som, že sa s vami už nebaví." "Nebaví, lebo že to už by nemalo zmysel, ale chcela si so mnou niekam vyjsť." Uškrnul som sa. Llis sa začala smiať. "A čo si povedal?" "Povedal som nie. Mám priateľku." "Vážne? Ako to, že to neviem?" Udrela má po pleca. "Vieš. Teda, asi si ju nepamätáš, ale vieš to."