Jazvy 3: Po rokoch

Nočný ochranársky telefonát

Nakoniec sa nálada rozprúdila veľmi rýchlo. Chlapci sa dali dole rýchlejšie než obyčajne. Teri sa ani nesnažila držať s nimi krok ani omylom a Nikky si dala len trošku. Samovci mali z Jamesovho rozchodu ohromnú radosť.

James len tak bezducho sedel na gauči a zíral do blba. Ten za chvíľu odpadne. Asi by som ho mal odviesť domov. Vstal som z kresla a hodil sa na gauč k nemu. "Už máš dosť?" "Som v pohode." "Hej to vidím," zasmial som sa. "Nie vážne. Je mi fajn. Vlastne mi nikdy nebolo lepšie." "Je to fajn, keď už ťa tá blbka neotravuje, že?" zaškerila sa Teri z druhej strany gauča, kde sa hrala s Nikkynimi vlasmi. Tá sedela na zemi. "Bola fajn. Ale hej. Som rád, že je koniec," oprel si hlavu o operadlo a zavrel oči. "Mali by sme ísť," navrhol som. V tej chvíli sa vrátil Sam do obývačky. "Ísť? Zbláznil si sa? Veď sme ešte len začali." "Je skoro jedna ráno," zamračil som sa. "S tebou je hrozná nuda, keď nepiješ," zahundral pán domu a sadol si do kresla. "Ja viem," zaškeril som sa. "Ale vážne. Inak Jamesa nedostanem do auta." "Tak ho nechaj tu a ešte si užívaj večer s Nikky," zaškeril sa veľavýznamne. Neodpovedal som, len som sa zamračil. Sam sa zasmial. "Ideme domov?" James sa prebral, vystrel sa a dezorientovane sa obzeral okolo sebe. "Hej, ideme domov," pritakal som a vytiahol ho na nohy. Štuchol som Nikky do ramena. Tá zdvihla hlavu a potom sa zdvihla celá. "Dobrú noc," zamávala Nikky a zmizla na chodbe. Tackali sme sa za ňou. Kým sme sa my dvaja vyteperili von, ona už čakala pri aute. No, držala otvorené dvere a čumela našim smerom. James si sadol dozadu a ja som zabuchol dvere.

Pomaly sme šli smerom k našim, keďže James býval cez víkendy s rodičmi. "Odveziem ťa potom domov?" otočil som sa na spolujazdkyňu. "Si na hlavu? Veď ma otec zabije, keď prídem domov o tomto čase," poklepala si po čele. "Dobre teda," zakrútil som volantom smerom doprava. "Ale nemáš sebou veci do školy." "To nevadí. Nikoho nezabije, ak si spravím v piatok voľno," mávla rukou. "A čo ty? Taky šprt ako ty predsa nemôže vynechávat školu len tak hala-bala." Urazene ma udrela do ramena. "Hej. Chceš, aby sme havarovali?" zasmial som sa. "Nemáš mať debilné pripomienky," vyplazila na mňa jazyk. "Kto s tým začal?" "Buď ticho. Sústreď sa na cestu!" rozkázala mi a ukázala na cestu pred nami. Oh, už sme tu. Jak fajne. Zastavil som rovno pred vchodom. Veď sa dlho nezdržím.

Pomohol som Jamesovi hore schodmi. Zastali sme pred dverami, kým hľadal kľúče vo vrecku. "Daj mi to," doslova som mu vytrhol potom tie kľúče z ruky. "Nepáči sa mi ako si ma tu nechal s tou hrapiou," zakolísal sa. "Nezačínaj zas. Veď sme to už riešili. Si tu len na víkendy." "Aj to je viac než dosť. Vieš čo to je s ňou byť keď je tak často doma?" "Čo sa vlastne stalo, že je tak často doma?" vystrel som sa a nechápavo na neho pozrela. On len bezmocne pokrčil pleciami. "Neviem." S povzdychom som otvoril dvere dokorán. "Do postele trafíš aj sám. Dobrú noc." "Dobrú," potichu sa zasmial a zavrel dvere. Aj tak ich vzbudí, tak čo? Vrátil som sa do aute, kde som zistil, že Nikky tiež zaspala. Odviezol som nás ku mne. Vybehol som hore otvoriť dvere a vrátil sa po ňu. Čo najjemnejšie, aby som ju nevzbudil, som ju vzal na ruky a vyniesol hore. S rachotom som zabuchol dvere, no ona spala ďalej. Uložil som ju do postele a ľahol si k nej. Zavrel som oči, už som skoro spal, keď mi začal zvoniť mobil. Rýchlo som ho schmatol a prijal hovor. "Haló?" "Ahoj. Prepáč, že ťa budím, len rýchla otázka. Nikky je s tebou?" Ryan sa nervózne zachechtal. "Jo, Je so mnou." "Och fajn. To som rád. Nezdvíhala telefón. Dobre, všetko. Dobrú noc." "Dobrú noc," odvetil som pobavene. Hodila som mobil na zem a vrátil hlavu na vankúš.

Keď som o ôsmej vstával, Nikky ešte spala. Nechal som ju spať, odplížil sa do kuchyne, spravil raňajky a odišiel do roboty. Jessica akurát odomykala, keď som sa objavil spoza rohu. "Ránko." "Čau. Ako si sa vyspal?" Otvorila dvere a pustila má dnu. "Dobre a ty?" "Fajn,len krátko." Zasmial som sa. Išiel som si dozadu zložiť veci a začal skladať stoličky dole. "Dneska potrebujem odísť chvíľu po otváračka, ale potom sa vrátim." Preniesla medzi rečou, kým zapínala kávovar. "Fajn. A ako dlho sa zdržíš?" "Neviem. Podľa toho, koľko ľudí bude. Idem ku doktorke." Objasnila, na čo som len kývol. "Nebodaj nám ideš ochorieť?" Zaškeril som sa. "Nejdem. Si nemysli, že ťa tu nechám len tak." Ukázal na mňa prstom. Zasmial som sa a odišiel dozadu po muffiny.
"Aj keď..." Začala hravo. Zdvihol som na ňu pohľad.
"Aspoň by si sa naučil bezo mňa žiť." Zaškerila sa. "Tváriš sa akoby som to nevedel." "No a nevieš?" Oprela sa lakťami o pult. "Ach, Jess." Vzdychol som si po pobavene. "Viem, o čo ti ide, ale takto to nepôjde." "Prečo by nešlo? Všetko sa dá." Rozhodila rukami a na tvári jej hral takú šibalský úsmev. Len som pokrútil hlavou. "Ne-e, toto by nešlo. Ja už mám dievča." "Ale veď mne to nevadí." "Nebuď skúpa. Zostane ti to." Vyplázol som na ňu jazyk. Medzitým som ukladal muffiny do vytríny. "A čo je tá tvoja holka vlastne zač?" Vzdychla si nakoniec. Zrejme priznala porášku. "Moja." Zaškeril som sa.

Jess sa akurát minula s Freddie, za čo som bol aj rád. Feďa sa hneď vytratila vzadu zložiť si veci a keby si nebola sadla predo mňa, nevšimol by som si ju. "Jak sa máš?" Usmial som sa. "Dobre. Kam išla?" Odvetila. "K doktorke. Dúfam, že bude veľa ľudí." Dodal som významné. Feďa sa len pousmiala a nič na to nepovedala. Bola ten tichší typ človeka.