Jazvy 3: Po rokoch

Potom večer u Sama

Pomaly sme išli s Nikky cez mesto k môjmu auto. Musel som zaparkoval až hore pri úrade, lebo v blízkosti kaviarne bolo plno. Tak sme si pekne šliapkali hore schodami. Asi v strede schodov mi zazvonil mobil. "Haló?" "Čau. Rýchla otázka. Ty už nie si v práci, že?" vychrlil zo seba James. "Nie, nie som. Čo chceš? Nemám teraz čas." "Pozdrav ju a príď nás odviesť. Prosím." "Koho kam?" "Am a mňa ku Samovi." "Sam ťa zabije." "Nezabije." "Pravdu. Zabije Améliu." "Tak odvezieš nás?" "Tak fajn. Kde ste?" rezignovane som si vzdychol a súhlasil. James mi povedal, že sú pri štadióne, čo je dole pod mestom a že ma tam budú čakať. "Prepáč. Musím ich ísť odviesť," otočil som sa na Nikky. Tá len mykla plecami. "Dobre. A kto má byť Amélia?" "Jamesova frajerka." "Nehovoríš to veľmi nadšene." "Nemáme ju radi. Je taká nepravá." "Ako sa zoznámili?" "Ona je sestra Jamesovej spolužiačky. Tak najskôr cez ňu," pokrčil som ramenami. Z vrecka som vylovil kľúče od auta. "Chceš šoférovať?" "Snažíš sa vyžehliť si to?" uškrnula sa zlovestne. "Kdeže," pokrútila som hlavou. "No, veľmi ti to nejde," preniesla akoby mimochodom a nebezpečne sa priblížila. "Ale naozaj?" hral som hlúpeho. "Naozaj," postavila sa tesne predo mňa. Prsty vplietla do mojich vlasoch a zaťahala za ne. "Nechceš si to nechať na doma?" "Mne to nevadí," odvetila nevinne. Pritiahol som si ju bližšie k sebe a začal ju bozkávať. Čo tam po tom, že James čaká. On počká. A keď nie, má smolu chlapec.

Ku štadiónu sme prišli o polhodinu. Nikky prudko zabrzdila na parkovisku, tesne pred schodami. Kde mimochodom stáli tí dvaja. "Wohou!" "Fajn. Brzdenie ešte doladíme," otočil som sa na ňu. Len mi vyplázla jazyk. "Náhodou," preniesla oduto. "Fajn, výmena šéfová," zavelil som a ona neochotne vystúpila. "Nazdar," mávol som Jamesovi. "Čo vám to tak trvalo?" ozvala sa Amélia nie práve najvrelešie. Neodpovedal som. "Učíš ju šoférovať?" spýtal sa James namiesto toho. Prikývol som. "A ako jej to ide?" "Dobre. Nevidel si ten príjazd?" zasmial som sa. "Hej! Ja som ťa počula," zvolala Nikky už skoro sediaca v aute. "Ale veď to nevadí, mojko.  To je len dobre." zasmial sa James. "Hej," upozornil som ho so smiechom. "Moja. Máš svoju." James sa prestal smiať a odkašľal si. "Môžeme sa pred tým niekde zastaviť?" "Jasné. Ale už poďme. Začína na mňa škaredo zazerať." "Ktorá z nich?" obišiel auto. "Tá tvoja," odvetil som a otvoril dvere na strane vodiča. "Super jazda," povedal som smerom k Nikky, keď som zabuchol dvere. "Nie. Vážne. Ako mi to šlo?" "Super. Lepšíš sa," usmial som sa a vycúval z parkoviska. Zaradil som sa späť na cestu a videl sa smerom von z mesta. "Tak kam to chceš ísť?" spýtal som sa Jamesa s pohľadom upretým do spätného. "Ku Am." "Načo ku mne?" reagovala okamžite. "Myslela som, že ideme ku Samovi." "Veď hej. Len som si niečo zabudol." "Je to dôležité? Môžeš po to ísť neskôr. Trebárs, keď pôjdeme od Sama. Aby Mikey nemusel zbytočne zachádzať," pri poslednej vete mi venovala pozornosť. Kútikom som pozrel na Nikky. Tá len neprítomne hľadela z okna. "To je v pohode. Mám to po ceste," odvetil som a zatočila doľava na mierny kopec, kde bývala bratova frajerka. Tváril sa nejak divne. Zaujímalo ma, čo chce urobiť. Zastavil som pred domom číslo 3 a počkal, kým tí dvaja vystúpia. James sa ešte nahol dnu. "Počkáš ma, že?" "Jasné. Idem sa otočiť." Prikývol a zabuchol dvere. Pokračoval som trochu hore, kde som sa otočil v jednom dvore. James a Am stáli pred jej domom a čoho si hovorili. Nikky neodvrátila zrak od okna. Presunul som ruku z ručnej brzdy na jej nohu. "Čo je s tebou?" "Nič. Som v pohode." "Hneváš sa? Už sa ich zbavíme," zasmial som sa. "Poďme s ním," otočila pohľad na mňa. Prekvapene som zamrkal. "S ním?" "Mm-hmm. Len tak. Keď bude nuda, pôjdeme preč. Dobre?" "Jasné, čokoľvek. Len ma to prekvapilo." Dvere tresli a James si sadol. Obzrel som sa na neho. "Môžeme ísť." Bez slova som vyrazil ku Samovi. Išli sme po pod mesto. "Kde ju máš?" spýtala sa Nikky. Zjavne nevedela, ako ju má nazvať. "Skončil som to s ňou," odvetil a pokračoval v hľadení do okna. "Prečo?" "Lebo som pochopil, že to nebude fungovať. A navyše ju nikto nestrpel." "Ale všetci sme to rešpektovali. Dúfam, že si to nespravil kvôli nám." "Čiastočne. Radšej budem sám ako bez vás," usmial sa. "Si v pohode?" opýtala sa ho Nikky starostlivo. "Prídeme ku Samovi a bude mi super," zaškeril sa. A tak aj bolo, ako inak.

Sam, najprv príjemne prekvapený, že ideme aj my dvaja a navyše bez Amélie, už mal nachystané snáď všetko a čakal už len na nás. Na druhej strane, Teri sa nezdala, že by jej vadilo naše meškanie. Potom od radosti vyskočila z gauča. "O môj bože! Ahoj!" rozbehla sa smerom na Nikky. "Klídek. Ešte len prišla," zasmial sa Sam a zvalil sa na gauč. "Nikky, však?" ujistila sa Teri, keď prestala Nikky objímať. Tá prikývla. "Ja som Teri. Keby náhodou. Môj priateľ Sam a Jamesa poznáš," štebotala a ukazovala na chlapcov. "Inak," začal som, keď som si sadol do kresla. "Včera som stretol Miu." "Ale čo," Teri nadvihla obočie. "A čo chcela? Spoznala ťa vôbec?" "Nebola by ma spoznala, keby na mňa Nikky nezakričala. Len tak sme pokecali o škole a tak, jak ide život. Nič vážne," pokrčil som plecami a stiahol okoloidúcu Nikky dole na moje kolená. Ona sa oprela o mňa a ja o jej rameno. "Aha. Zaujímavé," preniesol James nezaujato a kopol do seba jeho prvý panák. "Kľudne si daj. Ja odšoférujem," uškrnula sa tá nerdka sediaca na mojich nohách. Zasmial som sa. "To by si chcela, že?" Len sa zlovestne uškrnula.