Chlapec zo zrkadla

12. Kapitola

,,Hej. Tam niečo je." zašepkala som a ukázala na nejaké zviera čo sa ukrývalo v tieni jedného stromu v tráve. Všetci stíchli a upíri naraz vyslovili slovo ktoré ma zmiatlo. ,,Leopard."

Pohľad Leoparda:
Cítila som niečo čudné. Sledovala som ich už dlhšiu dobu, no zatiaľ si ma nevšimli. Avšak, došli na lúku, ktorá sa nachádzala blízko Ethylith. Ako jej strážkyňa som im musela zabrániť, aby sa dostali k nej. Pomaly som sa k ním blížila. Možno ma stále nevideli, no už by ma mohli ucítiť.

,,Prosím, nezabíjaj nás. My sa snažíme nájsť iba Ethylith. Potrebujeme ju požiadať o pomoc." prihovorila som sa jej. Ostatný mlčali. Zaujímavé. Oni sa báli. Ako to, že ja nie?

Ukázala som sa im. ,,Kto si?" spýtala som sa jej cez myšlienky. Stále som upierala na všetkých zrak, no na to dievča najviac. Niečo v nej bolo zvláštne. ,,Čo ste zač?" spýtala som sa už aj ostatných.

,,Ja som človek. Volám Sarrie. Toto sú moji priatelia. Títo dvaja sú upíri, Shadow a Blake. Toto je mág, Amber." postupne som prstom prechádzala po ostatných. Nakoniec som skočila a pozrela sa znovu na ňu. ,,A kto si ty?" spýtala som sa jej.

,,Kto ešte s vami je?" cítila som ešte niekoho, no nevedela som to identifikovať. Videla som len ich, no bol tu ešte niekto. ,,Ja som strážkyňa Ethylith. Volám sa Nya."

,,Je tu jeden chlapec. Je to mág. Volá sa Tairen. Potrebujeme pomoc Ethy." pristúpila som k nej. Z nejakého dôvodu som od všetkých cítila strach. Ale ja som sa nebála. Ja som pristúpila k nej a poklonila sa. K sakru, prečo sa klaniam?

,,Prečo ste sem prišli?" chcela som hneď všetky odpovede. Toto dievča bolo akési čudne. Nebola len človek. ,,Cítim, že nie si len človek, čo si zač?" pristúpila som k nej ešte bližšie. Nebála sa ma a to bolo veľmi čudné. Zatiaľ, čo ostatní sa posunuli o krok dozadu, tak táto Sarrie stále stála na mieste.

,,Potrebujeme aby oslobodila toho chlapca. Umiera. A neboj. Som človek. Ibaže mám, ako vravia upíri, zvláštnu krv a ešte k tomu mám nejaké divné schopnosti. Ja by som sa jej aj chcela spýtať či nevie, čo sa to so mnou deje." vysvetlila som jej.

,,Dobre zavediem vás k nej, no môže ísť len Amber a ty. Ostatní tu ostanú!" Čakala som, čo povie. Hádam to pochopí.

,,Súhlasím s podmienkami." zobrala som Taia a šli sme. Amber šla asi niekoľko metrov od nás. V duchu som sa smiala. Oni sú silné nadprirodzené bytosti a ja iba človek. I tak som jediná kto sa tohto záhadného tvora nebojí.

Chvíľu sme kráčali, no celí ten čas sme mlčali. Nevedela som, čo od nich čakať. Možno chcú len to, no možno chcú aj niečo viac. Nezdajú sa mi nejako nebezpeční. Prešli sme cez lúku a zamierili do lesa. Chvíľu sme kráčali, no potom sme sa ocitli pred jej domom. Ethylith bola doma. Videla som, že niečo robí, no nevedela som čo. Prišli sme k jej domu a zaklopali. Neskôr sme vošli do domu.

Bolo to tu nádherné. Všetko tu bolo tak staré. Ale krásne. Nerozumela som tomu. Akoby som sa ocitla v minulosti. Akoby moderný svet neexistoval. Nádhera. ,,Kto je tu?!" skríkol niekto. O chvíľu sa pred nami objavilo dievča stredne vysoké s dlhými blond vlasmy a modrými očami. Mohla byť o takých 10 rokov staršia ako bol Tairen. Ale stále pekná.

Predstúpila som pre ňu. Zadívala som sa jej do očí a povedala: ,,Toto je Sarrie a Amber, prišli za tebou s prosbou. Nevyzerajú nebezpečne, tak som im dovolila prejsť!" Stále som upierala na ňu zrak.

,,Prišli sme v mieri. Viem, že to však bude ťažké a bude to pre vás veľmi nepríjemná téma. Ale určite si pamätáte na Tairana." predstúpila som pred ňu a zas sa jemne poklonila. Akoby som cítila, že to je vzácna osoba.

Postavila som sa vedľa Ethylith a čakala. ,,Vy myslíte ten Tairen, čo zabil Evelyn?!" jej hlas sa zmenil. Už nebol taký, ako pred chvíľou. Cítila som z nej hnev. Dúfala som, že znova nevybuchne, ako naposledy. Jej mágia stále rastie.

,,Bohužiaľ áno. Viete, presťahovala som sa do jeho bývalého domu. A našla ho v noci v zrkadle. Nejakým záhadným spôsobom som dokázala prejsť tým zrkadlom ako portálom k nemu. Ale iba v noci. Ja som sa doňho zamilovala." to posledné som zašepkala do zeme. Cítila som tu mágiu. A hnev.

,,Čo?" spozornela som. Pozrela som sa na Ethylith. Teraz už vyzerala zmätene. ,,Ty chceš, aby som ho oslobodila, no to nikdy neurobím!" Jej hlas bol akýsi čudný. Nevedela som to identifikovať. Strach, obavy, smútok.

,,Ethy. Ja ťa chápem. Ale pochop aj ty mňa. Tai bol niekoľko storočí možno aj viac väznený. Ja som trpela. Tai do môjho života vošiel ako veľká voda, ale veľmi mi pomohol a ja... ja som ho zabila." vytiahla som črep a ukázala jej ho. V očiach sa mi objavili slzy. Jeho svetlo života zhasínalo. Cítila som to. Jednu slzu som neudržala, ale hneď som si ju aj zotrela.