Chlapec zo zrkadla

7. Kapitola

,,Myslíš, že tá čo ťa sem dostala ešte bude žiť? Možno by sme ju nejak... prehovorili." vedela som, že je to hlúposť. Ak to bola rodina toho dievčaťa, pochybujem, že by ho nechalo iba tak odísť.

,,Ona určite bude žiť, no neviem, kde je," začal som nad tým uvažovať. ,,Nepamätám sa, čo sa stalo potom, keď ma zakliala. Môj zrak vtedy zoslabol a cítil som sa malátne. Točila sa mi hlava a nakoniec som odpadol." to bola tiež pravda. Nevedel som, čo sa vtedy stalo, len som sa zrazu zobudil a bol zmätený.

,,Možno by sme ju mohli prehovoriť, že za svoj čin si spravodlivo zaplatil a možno ťa pustí." aj môj hlas prezrádzal, že tomu vôbec neverím. Ale musí tu byť predsa nejaké riešenie.

,,O tom pochybujem!" Začal som uvažovať, no nič ma nenapadlo. ,,Podľa mňa ju nič nepresvedčí, možno to, keby som to zmenil, no to sa nedá. Čo sa stalo, stalo sa s tým sa už nič nedá spraviť." Posadil som sa na zem.

,,A čo tá Amber. Veď vravela, že je ako ty. A je to moja kamarátka. Aspoň bola. Možno by mohla nejak pomôcť." absorbovať z toho priam sršala. Ak aj bola moja kamarátka, po tom ako ju Tai vyhodil pochybujem, že ma má rada.

,,No neviem, či nám pomôže, keď sa stalo to..." radšej som to nedopovedal. Surovo som ich vyhodil. Možno mi je naozaj súdené tu ostať a stráviť tu celý svoj čas.

,,Veď to je to. Dúfam, že mi odpustí." zosmutnela som. Na jednu stranu za to môžem aj ja. Nemala som tak kričať. Mala som sa ukľudniť a všetko v pokoji vyriešiť.

,,Prečo tebe? To ja som ich vyhodil a nie ty. To ja som použil mágiu a nie ty." začal som ju uisťovať, že za nič nemôže. To všetko len ja. Ja som ten najhorší.

,,Ibaže keby som toľko nekričala a všetko riešila v pokoji aj ty by si inak reagoval. Všetko som to pokašľala. Chcel si mi pomôcť a teraz sa kvôli mne obviňuješ." zosmutnela som. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Cítila som vinu. Ako sa asi musel cítiť on tých niekoľko storočí tu?

,,Ale no tak. Ty za to nemôžeš, mňa nahneval ten chuj. To že vás napadol a nie Amber ani ty, ale on. Keby sa tu neukázal, tak by som trčal na tom svojom mieste." snažil som sa ju uistiť, že naozaj za nič nemôže. Však to bola aj pravda. Jediný, kto za to mohol, bol ten chumaj.

,,Tak sa zhodneme, že za to nemôžeme my ale ten pridrzlí upír. A vlastne by som aj rada zistila čo je na mne tak iné. Som človek, ktorý však prejavuje známky neľudskosti. To nie je normálne." prečo tu iba tak stojíme? Spadli sme snáď z višne?

,,No dobre," usmial som sa na ňu. ,,No to aj ja by som rád zistil, nemáš v sebe mágiu a nie si ani z magických bytostí, tak čo si zač? Je to naozaj zvláštne!" priznal som. Chcel som to zistiť, no nie tým spôsobom, ako to chcel spraviť ten upír.

,,Problém je ten, že ty so mnou ísť nemôžeš. Nebudem predsa iba tak so sebou vláčiť zrkadlo ktoré je vyššie ako ja a hádam ho ani neudvihnem." sadla som si nakoniec oproti nemu. Nebudem predsa stále stáť.

,,Však toto." Naozaj som nevedel, ako ďalej. ,,A inak, čo si dáš na jedenie? Povedala si pravdu, že si chceš ublížiť, no nič si predsa nejedla a uzavreli sme dohodu, tak prosím ťa, čo si dáš?" Povedal som jej to zámerne, aby sa nezačala vykrúcať.

,,Ibaže ani ja sama nemôžem ísť predsa. Kto vie čo ma tam vonku čaká a aké zvláštne tvory sa potulujú po tomto svete." tvárila som sa, že som otázku prepočula, ale môj žalúdok nezostal dlho potichu. Bola som tak hladná až to zabolelo. Objala som sa okolo pása.