Chlapec zo zrkadla

9. Kapitola

Chvíľu som iba tak stála na mieste a potom som sa otočila na zrkadlo. Tai už tam nebol. Slnko vyšlo. Pristúpila som k nemu a položila naň dlaň. Potom som zavrela oči a položila na zrkadlo čelo. To zrkadlo som si obľúbila. Pretože tam je Tai.

Videl som, čo robí a spravil som to tiež. Mal som pocit, akoby som ju cítil. Chcel som, aby sa sem vrátila. Zosmutnel som. Chcel som ju len využiť, no teraz neviem, čo mám robiť.

,,Pôjdem teda do toho domu. Dúfam, že ma tam nezabijú." usmiala som sa do strany a po chvíli vybehla z domu.

,,Dávaj si pozor! " povedal som jej, no ona ma nemohla počuť. Mohol som využiť kúzlo, aby ma aspoň počula, no bol som z toho všetkého mimo a kým som si to uvedomil, už bola preč.

,,Hmm... kam to vravel, že mám ísť? Jo do prava." potom som šla rovno a zrazu tu boli až tri cesty. ,,Kam? Myslím, že vravel rovno. Ale tam sú dve cesty. Do ľava alebo do prava. Ja si nepamätám. Tak inak. Ľavá je vždycky tá pravá." šla som teda do ľava. Na konci ulice bol akurát dom. Dúfam, že je to ten ktorý myslel. Inak to bude trapas.

Chvíľu som stál pred zrkadlom a rozmýšľal, čo bude, keď sa odtiaľto dostanem. Odtiahol som sa a šiel na svoje zvyčajné miesto. Nevedel som, čo robiť. Nechcel som jej ublížiť, no to už robím. Dávam jej falošnú nádej. Nemal som ju pobozkať. To sa nemalo stať. ,,Si netvor!" zakričala Evelyn, keď sa so mnou pohádala. Mala pravdu. Som netvor!

Uvidela som dievča. Mohlo mať tak 14. Sedelo pred dverami svojho domu a plakalo. ,,Ahoj. Deje sa niečo?" spýtala som sa jej a milo sa usmiala. ,,Moja mama sa so mnou pohádala. Našla som si priateľa a ona to nedokáže rešpektovať." rozplakala sa ešte viac. ,, Pochop ju. Matka si nikdy nedokáže zvyknúť, že jej dcéra už nie je to malé dievčatko. Daj jej čas. Nech toho chlapca spozná. Určite bude šťastná." ona sa na mňa usmiala a potom sa rýchlo postavila. ,,To je nápad! Pozvem ho na večeru k nám! Mama ho aspoň spozná. Ďakujem!" to ďakujem vykríkla tesne pred tým ako zatvorila dvere od domu. Aspoň niekomu som pomohla.

Dal som si kapucňu na hlavu a hral sa zo svojou mágiou. Nevedel som, čo robiť. Bál som sa o ňu, no musel som sa nejako rozptýliť. Stále som na ňu myslel. Neubehla ani jedna sekunda, kedy by som na ňu nemyslel. Poplietla mi hlavu. Vyslal som do diaľky plamene a chytil sa za hlavu. ,,Čo to robím?" spýtal som sa sám seba. Toto sa stať nemalo. ,,Prečo?" potreboval som odpovede. Zmenil som sa. Temnota do mňa vošla. Musel som niečo robiť. Nechcel som stále na ňu myslieť.

Podišla som ku veľkej bráne. Cítila som odtiaľ mágiu. Takže necítim iba mágiu Taia? ,,Myslela som, že cítim iba jeho magiu." povedala som si pre seba a zazvonila na zvonček.

Moje myšlienky sa sústredili na mágiu. Vypustil som ju všetku. Bol to úžasný pocit. Cítil som, akoby ma niekto ovládal. Akoby som mal v sebe démona a možno to tak aj je. Možno vo mne drieme nejaký netvor, démon. On môžno spôsobuje to, že som niekedy ako odtrhnutý z reťaze.

Zvonila som dva krát a dokonca aj tri krát. Až potom sa dvere otvorili a tam sa objavila Amber. ,, Chcem sa ti ospravedlniť za to čo sa stalo. Nechcela som ťa nechať tak surovo vyhodiť. Tai mi len chcel pomôcť keď som chcela byť sama. Aj on sa ti ospravedlňuje. Potrebujeme však tvoju pomoc." povedala som, ale ona sa iba usmiala. ,,Ale ja sa nehnevám, chápem ťa. Rada vám pomôžem." podišla k bráne a už sme spolu šli až ku mne.

Mal som pocit, akoby sa mi aj oči zmenili. Nie len vlasy, ale celý vzhľad. Možno to tak aj bolo, kto vie?! No mne to bolo jedno. Musel som niečo robiť. Nemohol som stále na ňu myslieť. Aj tak sa vždy budem báť, že jej ublížim. To sa však nesmie stať. Za žiadnu cenu, len mi pomôže a ja jej dám pokoj, to je všetko. Nebudem ju zaťažovať s mojimi vecami. Zistím si, čo sa stalo Evelyn a postarám sa o to.