Chlapec zo zrkadla

10. Kapitola

,,Nie!" skríkla som a posadila sa na posteli. Poobzerala som sa po izbe a až potom som si uvedomila, že to bol iba sen. Na hodinkách ukazovalo práve 9:59. Ľahla som si späť a snažila sa upokojiť svoj splašený tep. ,,Bol to iba sen. Iba sen." šepla som si pre seba. Toto sa nikdy nesmie stať. Tai nemôže umrieť.

Stále som bol s ňou. Cítil som sa šťastne. Nebol som tu sám. Bolo mi skvelo. Mohol som sa jej dotýkať koľko som len chcel. Nemusel som sa schovávať, nemusel som schovávať svoje city k nej. Aj tak som sa bál toho, keď sa to skutočná Sarrie dozvie. Radšej som na to ani nemyslel.

Postavila som sa a obliekla som si modré tepláky a čierne tričko. Nakoniec som pomaly vošla do zrkadla. Avšak nikto nikde. ,,Tai?" ozvala som sa, ale všade bolo ticho.

Počul som Sarrie hlas. Ostal som mimo. Čo teraz? ,,Chceš ísť so mnou? " spýtal som sa Sarr. Nazval som ju len Sarr. Nechcel som, aby sa volala presne ako skutočná Sarrie. Sarr sa postavila a spoločne sme vykročili. V hlave mi behali scény, čo sa môže stať.

Čakala som. Sadla som si na zem a čakala. Čakala som dlhé minúty. Pozorovala som svoju izbu, ktorá bola úplne tichá. Potom som niekoho započula. A o chvíľu tu bol Tai aj... so mnou. ,,Kto si zač?" spýtali sme sa obe naraz.

,,Prepáč Sarrie, ja... ja ti to vysvetlím," Začal som sa rukami vzdávať. Dúfam, že to pochopí. Nevedel som, čo skôr. Obe sa pozorovali navzájom.

,,To som ja?" spýtali sme sa znovu naraz. ,,Neopakuj!" skríkli sme obe a ukázali jedna na druhú prst. ,,Prečo sa chová ako ja?" zas sme sa obe pozreli na Taia. Bola ako môj odraz. Robila a vravela všetko čo ja. Akoby ju napadalo úplne to isté čo mňa.

,,Prepáč, ja... ja som sa len hral zo svojou mágiou a vytvoril som odraz teba. Nevedel som, že to vôbec dokážem..." Naozaj som bol zmätený. Nevedel som, čo skôr. Sarr a Sarrie stále po sebe opakovali. Bol som s toho mimo.

,,Páni. To je úžasné. Nevedela som, že tvoja mágia je tak silná." pristúpili sme k sebe a chytili si vzájomne prameň vlasov medzi prsty. Stále ma však štvalo, že vraví to čo ja.

,,Je to odraz teba. Nechcel som ti ublížiť a tak som skúšal svoju mágiu. Nevedel som, čo všetko dokážem. Naozaj. Myslel som na teba a keď som otvoril oči, bola si predo mnou. Teda tvoj odraz." Zrazu zmenila pohľad. Vyzerala uchvátená, no aj tak som mal s toho zlý pocit.

Trochu som sa upokojila keď povedal hento. ,,Môj odraz. Je ako ja, ale nie som to ja. Je to... zvláštne." povedala som a potom trochu vystrašene odskočila. Ona to nepovedala. Povedala som to iba ja. Čože?

,,Nie je úplne tvoj odraz, no zároveň aj je." Sám som tomu veľmi nerozumel. Nikdy pred tým som toto nespravil. ,,Nazval som ju Sarr, keď ty si Sarrie tak, aby to neznelo rovnako." Chcel som sa usmiať, no radšej som ostal taký aký som bol. Zmätený a troška smutný.

,,Je to zvláštne. Ale... keď sa odtiaľto dostaneš, čo sa s ňou stane? Zmizne? Alebo sa aj ona dostane do reálneho sveta?" v tom ma niečo napadlo. Čo sa stane ak ju udriem? Spýtala som sa samej seba. Nakoniec som jej dala facku ibaže v tej istej chvíli v tú istú sekundu mi ju dala aj ona. ,,Ona ma udrela!" skríkli sme a obe si strelili ešte raz. Zavrčali sme a znovu sa vzájomne udreli.

,,Ale no tak!" Predstúpil som pred nich. Obe som od seba odstrčil a chytil Sarr. Držal som ju za ruku. Vedel som, ktorá je skutočná a ktorú som vytvoril. I keď boli veľmi podobné, vedel som to rozlíšiť. ,,Keď sa odtiaľto dostanem, ona a celý tento svet, čo som si vytvoril zmiznú!" uistil som ju. Objal som Sarr. Voňala presne tak isto ako Sarrie.