Chlapec zo zrkadla

4. kapitola

,,Čo by si o mne chcela vedieť? Nie som ničím zaujímavý a ak sa chceš znova spýtať ohľadom toho, prečo som tu, tak to viac krát zváž, lebo odpoveď sa ti nebude páčiť a ja nechcem stratiť osobu, ktorú som len pred chvíľou spoznal. Nechcem byť znova sám... " zmĺkol som. Nevedel som dokončiť svoj dlhý monológ. Naozaj som jej nechcel povedať pravdu o tom, čo sa vtedy stalo. Možno by ma nenávidela a už by mi nepomohla, lebo by sa ma bála. Nechcel som na to ani pomyslieť. Na jednej strane som nechcel byť znova sám. Nebavilo ma to tu. Celý ten čas ma to tu nebaví.

,,Ty, že nie si ničím zaujímavý? Ako prepáč, ale vyvediem ťa z omylu. Neviem ani koľko máš vlastne rokov. Ale... si chlapec čo vie robiť čáry máry a si v zrkadle z ktorého sa asi nemôžeš dostať. Si tu dlho a ak si nesmrteľný tak možno dlhšie ako to zrkadlo, ale potom si sa sem nejakým záhadným spôsobom dostal. Nebudem sa teda pýtať prečo tu si, skôr ma zaujíma ako si sa sem dostal. Žeby aj na teba použili tie čáry máry?" natočila som hlavu mierne doľava. Bola som zvedavá no. ,,Veď ak na niečo nebudeš chcieť odpovedať, stačí povedať. Som hrozne zvedavý človek." dodala som.

,,To, že som tu. Za to si môžem sám. Áno, dostal ma sem niekto, kto tiež ovláda mágiu. A radšej nechceš vedieť, ako dlho mám dvadsať rokov. Som nesmrteľný, no aj tak môžem zomrieť. Väčšina mágov je nesmrteľných, no musia vysloviť zaklínadlo, aby nestárli. Inak by som teraz vyzeral asi inak. " vyhýbavo som jej odpovedal, na niektoré otázky. ,,Chápem, že si zvedavá, aj ja by som bol na tvojom mieste."

,,Vieš, stretnúť chlapca uväzneného v zrkadle ktorý je asi tak starý ako naša zem a ešte k tomu vie robiť čáry máry... to sa ti v dnešnej dobe nepodarí každý deň." žmurkla som naňho. ,,Tak sa môžeš ty niečo spýtať mňa. Aj tak tu nie je čo robiť. Sám si to povedal. A vidno, že nemáš moc rád otázky na tvoju minulosť, takže nebudem dráždiť hada bosou nohou. Nerada by som aby si aj na mňa použil tie svoje čáry máry." jemne som sa zasmiala a sadla som si pred neho.

,,Zas až taký starý nie som, " usmial som sa na ňu. ,,Povedzme len, že som tu už niekoľko desaťročí, možno storočí," pozrel som sa inde. Hanbil som sa za to, že som dosť starý. Možno sa teraz prestane so mnou rozprávať. Možno si pomyslí o mne niečo zle. Och, drž už hubu Tairen!

,,To fakt?! A ako to tu vyzeralo predtým? Čo sa dialo? Vtedy ste nemali mobily ani iné také sračky. Ako ste tu trávili čas? Chcem vedieť všetko! Hmm a musím podotknúť, že na to aký si starý vyzeráš stále dosť dobre." zachichotala som sa a žmurkla na neho. Čo ma potešilo bolo, že aj on sa zasmial.

Prišla mi taká zlatá a smiešna. Nedalo mi to. Síce som od nej starší, no necítim sa na to. ,,No vyzeralo to tu inak, predstav si, ako asi doba vyzerala, keď nebol internet, mobily, televízory, autá a iné veci, ktoré máš v dnešnej dobe. Odmysli si úplne všetko. Doba, kedy boli len panovníci a vozili sa na koňoch, či kočoch. Predstav si len chalupy bez dnešných vymožeností. Keď som sa nasťahoval do tohto domu, lepšie moji predkovia, tak to bola len malá chalúpka. Ako šla doba, tak moji predkovia to tu začali zväčšovať. Ak neveríš, tak cez deň sa choď pozrieť na poval. Tam nájdeš veľa zaujímavých vecí o dobe, v ktorej som vyrastal." povedal som jej prakticky pravdu. Vyzeralo to tu inak. Všetko bolo iné. Bolo tu veľa zábavy. Svet sa však postupne zmenil. Ostalo nás len pár.

,,Páni. Určite ste sa mali lepšie. Teraz sú všetci na všelijakých tých vymoženostiach a prosia rodičov o najlepšie mobily a počítače a blbosti ktoré im sú na nič. Jedny sa vysmievajú druhým a nastala doba šikanovania. Hlúpi šikanujú múdrych, starší mladších, pekný škaredých, bohatý chudobných... skoro každý každého. Jednoducho lepší šikanuje vždy horšieho. Teda až na múdrych a hlúpych. Ako som už povedala, tam je to opačne. Všetci sa vzájomne ničíme. Všetci sa snažia byť lepší a lepší aby boli zo všetkých najlepší. A myslia len na seba. Niekedy trochu ľutujem, že som sa narodila do tejto doby. Každú chvíľu niekoho zabijú, okradnú, unesú, znásilnia..." posledné dve veci som povedala tichším priškrteným hlasom. Hanbila som sa za to.