Chlapec zo zrkadla

11. Kapitola

Slzy sa mi spustili. Vyšla som von a otočila som sa naňho. ,,Čo ešte chceš! Nestačí ti to?! Neublížil si mi už dosť?!" kričala som a celou silou udrela do zrkadla. Ešte som započula jeho výkrik slova nie. Zrkadlo sa mi roztrieštilo pod rukami. Spadla som na zem. Zostala som kľačať na zemi s krvavým rukami v ktorých som mala kúsky skla a plakať. Okolo mňa zostali iba črepiny.

Keď udrela do zrkadla, môj svet zmizol. Všetko bolo preč. Zavrel som oči. ,,Je po mne! " to bolo jediné, čo ma napadlo. Ocitol som sa v tme. Mal som počúvať svoje svedomie. To ma pred týmto varovalo. Myslel som, že ma miluje, no nechcel som si to priznať. Mal som ju aj ja rád. Možno som ju aj miloval. Otvoril som oči. Videl som ako Sarrie plače. Slzy sa mi nahrnuli do tváre. ,,Prepáč mi Sarrie!" možno ma ani nepočuje, no je mi to jedno. Cítim sa slabo. ,,Milujem ťa, " povedal som potichu. Znova som zavrel oči.

Započula som jeho hlas. Pozrela som po črepinách. ,,Pre boha. Čo som to urobila. Bože Tai prepáč. Ach, som netvor. Prepáč. Som taký sebec." vravela som a potom som uvidela jeden väčší kúsok skla. Jeden väčší črep. On v ňom bol. Ako to je možné? ,,Tai odpusť mi to. Tak veľmi som sa starala o to aby som sa mala dobre, že som tým ubližovala ostatným. Prepáč." plakala som ešte viac. Toto som predsa nechcela.

Ona ma počula? Otvoril som oči. ,,To ty mne prepáč, mal som si uvedomiť, že tým tebe ublížim. Mrzí ma to!" môj hlas bol slabý. Žeby toto bol môj koniec? Stačilo len rozbiť zrkadlo?

,,Nie. Ja nechcem aby si zmizol. Nechcem aby si zmizol z môjho života tak ako si sa v ňom aj objavil. Koľko času ti zostáva." už som skoro šepkala kvôli plaču.

,,Ja... Ja neviem." Bola to pravda. Nevedel som to. Nevedel som ani, čo teraz bude. Dúfal som však, nech je to rýchle. ,,Nemal som to robiť. Nemal som sa ti ukazovať. Nič by sa s tohto nestalo. Prepáč. " čím viac som rozprával, tým viac som sa cítil slabý.

,,Ale potom by som ťa nespoznala. A ja to neľutujem. Prepáč, že som ti nedokázala pomôcť. Ale stále máme šancu. Pokúsim sa o to i keby to malo byť to posledné čo urobím. A zoberiem ťa so sebou a ak to nestihnem, tak sa zabijem presne týmto črepom. Prísahám." utrela som si slzy a postavila sa. Až vtedy som ucítila tú hroznú bolesť.

,,Sarrie, nie! Nesmieš kvôli mne riskovať. Ja si to zaslúžim. Zabil som, urobil som veľa zlých veci." Chcel som použiť mágiu, no nemohol som. Vlastne som žiadnu ani nemal. Čo sa to stalo? Mohol som sa vďaka nej oslabiť natoľko, že by som toto mohol ukončiť. ,,Nechcem, aby si kvôli mne zomrela. Stačí, že kvôli mne zomrela Evelyn. Som netvor. Nemal by som existovať. " Myslel som to vážne.

,,Ja už som sa rozhodla. A ty ma nedokážeš presvedčiť. A teraz ak dovolíš si pôjdem vyčistiť rany lebo to príšerne bolí." pozrela som sa na ruky odkiaľ mi stále tiekla krv.

,,Nechaj ma tu, prosím. " Stále som narážal na to, aby nikde nešla. Toto je môj osud. To už bol, keď som ju zabil. Keby sa tak minulosť dala zmeniť. Priviedol by som Evelyn naspäť. Všetko by som vrátil tak, ako malo byť. Keby som mohol, vymenil by som svoj život za ten jej. Aspoň by som neublížil Sarrie. Chúďa, tá si kvôli mne toho dosť pretrpí.

,,Ale ja chcem chápeš?! Ja už nemám čo stratiť. Rodičia na mňa kašlú a jedinú kamarátku ktorú mám je Amber. Nemám nič čo by som po sebe mohla zanechať. Chcem aby si bol tu. Nie tam." zotrela som si nové stekajúce slzy čiže krv som mala aj ja tvári a tvár mi skryvilo do bolestnej grimasy, pretože sa mi do rán dostali slzy.