Nový domov?

150 13 3
                                    

Všimla som si dve veci. Prvá bola, že  Marco už nestráži východ a druhá, že zapadá slnko. Zamierili sme von, no keď už sme boli len pár metrov od východu, začuli sme mužský smiech. Zastali sme a zmeraveli. Vychádzal zvonku a tak som usúdila, že tam niekto stráži. Zakrátko sme sa presvedčili, že tam naozaj strážia dvaja chlapi. Mysleli sme si, že sa nám nepodarí tak ľahko prekĺznúť, no nakoľko boli príliš zabratí do rozhovoru a pravdepodobne aj opití sa nám to nakoniec podarilo. Rozbehli sme sa smerom, kde sme vytušili koniec mesta. Zhodli sme sa, že radšej budeme čeliť nemŕtvym ako bande hrdlorezov. 

 Kým sme prišli k okraju mesta zotmelo sa. My sme však nezastavili aby sme si oddýchli a pokračovali sme ďalej. Boli sme unavení a mne sa podlamovali nohy, no chceli sme sa dnes dostať čo najďalej od nich. Naše kroky viedli cez les, ktorí sa rozprestieral na všetky strany. Nevyzeral vôbec prívetivo, no my sme nemali na výber. Po asfaltke sme pochopiteľne nemohli ísť. Tam by nás Marco hneď našiel. Mne ostalo len dúfať, že nás Dannyho orientačný zmysel nesklame.

Neviem ako pre Dannyho, ale pre mňa bol celý tento nočný pochod to najnamáhavejšie, čo som v živote zažila. Neviem, či to bolo tým, že som už pár dní poriadne nespala, alebo mojím prestreleným ramenom. Možno oboje. Nechcela som však ukázať slabosť a tak som bez reptania pokračovala ďalej. Les sme prešli bez väčších problémov a okrem dvoch nemŕtvych sme nikoho nestretli. Nadránom sme prišli na lúku. Chvíľu sme si zdriemli, zjedli sme skromné raňajky a pokračovali sme v ceste. Keďže sme väčšinu zásob mali v aute, ktoré sme nechali v meste museli sme šetriť.

 Približne po dvoch hodinách cesty sme prišli k skupinke malých drevených chatiek. Keďže sme boli obidvaja unavení, ubytovali sme sa v jednej z nich. Nenašli sme síce žiadne jedlo, no konečne sme sa poriadne vyspali.

Pár metrov od chatiek som našla prameň s vodou. Veľmi som sa potešila, lebo sme sa mohli umyť, vyprať si veci a čo je najdôležitejšie doplniť si fľaše s vodou. Batoh bol síce teraz až dva krát taký ťažký, ale aspoň sme sa nemuseli báť, že zomrieme od smädu.

Takto posilnení spánkom a osviežení vodou sme sa vydali ďalej. Kráčali sme lesom aj lúkou, každý unášaný svojimi vlastnými myšlienkami. Na obed sme si opäť dali prestávku, no neobedovali sme. Už sme nemali čo. Chvíľu sme si odpočinuli a potom sme pokračovali v ceste. Popoludní sme narazili na mesto. Chvíľu sme sa rozhodovali, či ho obídeme, ale nakoniec za nás rozhodol hlad.

Vošli sme teda do mesta. Už na prvý pohľad nevyzerali tak ako tie ostatné, ktoré sme zatiaľ navštívili. Naokolo sa nenachádzali žiadny nemŕtvy, telá, smeti.... Akoby to niekto upratal. Keď sme vošli hlbšie do mesta pochopili sme prečo. Pár ulíc bolo prehradených od ostatných barikádou s obrovskou bránou.

 Nestihli sme sa ešte ani poriadne začudovať a už na nás kričal neznámy hlas.

„ Stojte! Už ani krok! Ruky hore!“

Poslúchli sme a čakali sme čo sa bude diať. Spoza barikády vyšiel muž a mieril na nás puškou.

„Čo tu chcete?“ opýtal sa nespúšťajúc z nás svoj zrak.

„ Nič, len prechádzame okolo“ povedal Danny a zdvihol ruky v obrannom geste.

„ Toto je nejaké mesto?“ opýtala som sa a a pre istotu som tiež zdvihla ruky aby som ukázala, že sú prázdne.

„ Utočisko presnejšie“ povedal muž a pokynul nám aby sme prišli bližšie.

Odzbrojil nás, na čo sme zareagovali nesúhlasným zamračením a mrmlaním.

„ Ideme za šéfkou a uvidíme, čo na vás povie. Ak sa budete správať slušne, možno vám dovolí ostať.

Na to sme s Dannym zareagovali posmešným pohľadom a zachechtaním.

Neznámy nás postrčil hlavňou pušky a brána sa začala pomaly otvárať.

 Tak je tu nová kapitola. :D Zase mi to toľko trvalo..... :D Do budúcna sa budem snažiť pridávať častejčie naozaj sľubujem :D Ak sa vám kapitola páči dajte vote, naozaj ma tým podporíte a ak nie tak ocením konštruktívnu kritiku.... :D

                                                                                    Deena 

Apocalyptical storyWhere stories live. Discover now