Apocalyptical story

Čo ďalej?

„Max, vstávaj, už je veľa hodín" zamykala mnou Lucia.

Pohla som sa a hneď som to aj oľutovala lebo mi zapraskali všetky kosti v tele.

„Kde sto sme?" opýtala som sa rozospato a začala som si naťahovať stuhnuté a boľavé svaly.

„Ďaleko od útočiska, no ešte nie dosť ďaleko" odpovedala mi žena vďaka ktorej sme minulú noc ušli a potiahla si z cigarety.

„Nemôžeme len tak odísť, sú tam ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc, na ktorích budú robiť pokusy." rozhorčene vykríkla Lucia.

Vyvolala tým hádku, do ktorej sa zapojili všetci okrem mňa. Lucia a Marek chceli aby sme sa vrátili a Danny so ženou-ktorej meno zatiaľ neviem- sa vrátiť nechceli. Bolo to nerozhodne a tak sa obrátili na mňa aby som vyjadrila svoj názor.

Na chvíľu som sa zamyslela. Potrebujem predsa zistiť, čo to do mňa pichli, kedy sa premením a či vôbec a hlavne či sa to dá zastaviť. Ľudia v útočisku potrebujú našu pomoc, no na druhú stranu, nie je to náš problém, ak by sme sa otočili naspäť, takmer určite by niekto prišiel o život a to nechcem.

„Zdržujem sa hlasovania" povedala som na koniec.

„Nie, musíš hlasovať, každý musí." povedal Marek a založil si ruky v bok.

„V tom prípade hlasujem aby sme tam nešli" vyprskla som nahnevane.

„Nestojí to za to aby niekto prišiel o život. Je apokalypsa a každý sa o seba musí postarať sám." vyhlásila som rezolútne, aj keď som si tým vôbec nebola istá.

„Dobre, takže je rozhodnuté, pokračujeme v ceste nasadajte." povedal Marek a nasadol na miesto vodiča.

Danny si opäť sadol na miesto spolujazdca a my tri sme sedeli vzadu.

Sedeli sme potichu, jediné čo sme počuli bol hukot motora. Na každej benzínke sme zastali, no zatiaľ sme mali smolu, pretože sme nenašli žiadne palivo, dokonca ani jedlo a vodu.

Pošťastilo sa nám až k večeru. Rozhodli sme sa , že odbočíme z hlavnej cesty a zamierime k jednej benzínke vyznačenej na mape. Tam sa nám konečne podarilo natankovať a dokonca sne našli aj niečo na jedenie a asi dve fľaše balenej vody. Bolo to tu už dávno vyrabované, našli sme len nejaké zvyšky, no aj tak sme sa potešili.

„Myslím, že by sme tu mali prenocovať" povedal po chvíli premýšľania Marek.

Neznáma žena prikývla na súhlas „Vzadu som videla nejaké kartóny, môžeme ich dať na okná."

„Výborný nápad idem ti pomôcť" povedal Marek a už ho nebolo.

Zaten čas, čo Marek a žena, ktorá sa vraj volá Silvia lepili na okná kartóny, my ostatní sme trochu upratovali. Napriek jej peknému menu a tomu že nám pomohla utiecť mi bola Silvia veľmi nesympatická. Krátke hnedé vlasy jej siahali ledva po plecia a spopod hustej ofiny sa na mňa pozerali sliedivé hnedé oči. Vychudnutú postavu by jej mohli závidieť všetky dievčatá. Teda, len tie, ktoré prežili. No ja nie, na môj vkus bola až veľmi chudá. Pochybujem, že by sa z nej najedli čo i len dvaja nemŕtvi. Potlačila som smiech a pustila som sa do upratovania spolu s ostatnými.Najprv sme pohádzali smeti a prázdne obaly do veľkých vriec, ktoré sme vyhodili za benzínku. Dobre, že sme to urobili, pretože sme popritom našli zopár tyčiniek a dve konzervy. Prázdne regále sme následne uložili tak, aby nám v prípade potreby poslúžili ako provizórne hradby.