V odlúčení

166 17 2
                                    

   Túto kapitolu venujem Matejkasi :D a Ďakujem ti za tvoje komentáre, ktoré ma veľmi potešili.

 Dni plynuli jeden za druhým, a my sme sa presúvali z miesta na miesto. Bolo to ako dlhá a náročná púť, ktorá nemala konca. Svojou jednotvárnosťou nás uspávala a preto sme poľavili v ostražitosti.

      Ako sa však ukázalo, problémy na seba nenechali dlho čakať. Po všetkých tých pokojných dňoch, strávených na ceste sa niečo muselo stať. Prebudilo nás to ako ľadová sprcha uprostred horúceho leta. Avšak toto bolo oveľa nepríjemnejšie.

     Stalo sa to takto.

     Ako už mnohokrát predtým, sme sa vybrali na obhliadku ďalšieho mesta. Keďže sme doteraz nenarazili na nijaké problémy, stratili sme ostražitosť a zaparkovali sme uprostred mesta. Veľkosťou síce  vyzeralo ako väčšia dedina, ale na mape bolo označené ako mesto. Rozdelili sme sa . Nezobrala som si zo sebou ani poriadnu zbraň. Jediné, čo som mala na prípadnú obranu bol nožík. Takto „ ozbrojená“ som zamierila do miestnych potravín.

     Na prvý pohľad sa zdalo, že sa tam nič okrem odpadkov nenachádza. Keď som sa však nimi dôkladne prehrabala, našla som plnú plechovku a zopár tyčiniek. Spokojná zo svojím úlovkom, som vyšla z obchodu a zamierila som do panelákov oproti. Asi v polke cesty som začula streľbu. Tri rýchle výstrely za sebou. Po nich nasledoval výkrik. Bol mužský ale určite nepatril Dannymu. Rýchlo som sa skryla za neďaleký odpadkový  kôš a síce som nevedela odkiaľ prichádzajú ale cítila som sa istejšie. Zaľutovala som, že nemám nejakú zbraň. Uvedomila som si, že musím rýchlo nájsť Dannyho a musíme rýchlo odísť. A musím nájsť zbraň. Myšlienky mi vírili v hlave a srdce mi tĺklo ako o život.

     Vedela som, že musím rýchlo jednať, a aj keď neochotne som opustila „kontajnerový“ úkryt. Vydala som sa  smerom, kde sme odparkovali auto. Neprešla som však ani pár krokov, keď som začula nahnevaný mužský hlas a približujúce sa kroky. Poobzerala som sa okolo, ale jediné miesto kam by sa dalo skryt bol ten kontajner. Tentoraz nestačilo skryť sa len zaň, ale vedela som, že sa musím skryť dovnútra. A to veľmi rýchlo. Otvorila som poklop a hneď som zaľutovala, že som si nezapchala nos. Hoci sa mi to nesmierne hnusilo, zapchala som si nos a vliezla dnu.

      Práve včas, aby ma nezbadali.

„ Zober pár chlapov a chod ho hľadať. A keď ho nájdeš, tak mu strč tú mačetu do prdele. Určite nešiel ďaleko. Naposledy utekal smerom k parku.“ Povedal chlap s nahnevaným hlasom a zakašlal. Potom pokračoval „ Zabil Rikyho, proste mu odsekol hlavu, nenechaj toho bastarda utiecť. A keď nájdeš tú červenovlásku, zabi aj ju.“

„ Ano pane!“ vykríkol ženský hlas vedľa neho. Viacej z rozhovoru som nepočula, lebo hlasy sa postupne vzďalovali, až zanikli úplne. Z toho, čo som počula som usúdila, že sme narazili na veľmi nebezpečných ľudí. Museli nás sledovať. Ako inak by vedeli, že mám červené vlasy? Počas mojich myšlienkových pochodov som pomaly a hlavne potichu vyliezla k kontajnera a zhlboka som sa nadýchla. Skoro som sa tam zadusila.

Kráčala som opustenou uličkou a rozmýšľala som, kde by sa tak mohol Danny skrývať. Vedela som, že určite  nie je v parku. Videli ho tam predsa ísť. Určite by sa presunul niekde inde. Keby som našla mapu mesta, možno by som prišla na to kde sa skrýva. Teraz už len odhadúť, kde by sa mohla nejaká nachádzať.  „Na námestí zvykne byť pre turistov.“ Povedala som si a zamierila smerom k centru mesta. Ako sa ukázalo, môj odhad bol správny. Ukryla som sa za neďaleké auto a porozhliadla som sa okolo. Z miesta, kde som bola ukrytá som videla, že uprostred námestia sa nachádza detské ihrisko. Vedľa neho bili lavičky a pár stromov. A za nimi som zbadala to pre čo som sem prišla. Napriek riziku, ktoré predstavovalo otvorené priestranstvo som vyrazila zo svojho úkrytu a zakrátko som bola pri mape. Ako som zistila, na mape sa nenachádzalo nič zaujímavé, okrem už spomínaného parku, kde naposledy videli Dannyho. Vedľa parku som však uvidela menšie obchodné centrum. Stavila by som sa o všetko na svete, že práve tam s Danny nachádza. Teraz sa tam už len dostať. Práve keď som už chcela odísť, som zacítila obrovskú bolesť v ramene a keď som padala k zemi som začula výstrel. Bolesť! Obklopila ma a ja už nie som schopná vnímať nič okrem nej. Pokúsila som sa vstať, no bolesť ma ochromila a ja som bezvládne padla k zemi.

Bezmocnosťou mi vytryskli slzy z očí. Nemohla som tomu uveriť. Po všetkom, čo som prežila mám  teraz zomrieť? Nie! Okamžite ako som na to pomyslela sa celá moja myseľ vzoprela myšlienke na smrť. Nie! Nemôžem zomrieť! Nechcem zomrieť!

Celé moje telo sa vzoprelo myšlienke, že by som už nemala existovať, že už nikdy neuvidím Dannyho a že odídem do prázdnoty. Zaťala som zuby a pozbierala som zvyšky síl.Postavila som sa na nohy a ranu som si prikryla rukou. Pomalými krokmi som sa vydala smerom k obchodnému centru. Prešla som pár ulíc, no potom sa mi zahmlelo pred očami a znova som omdlela.

„ A ďalej to vieš asi lepšie ako ja“ povedala som a odpila som si z čaju, ktorý mi doniesla moja záchránkyňa, ktorá sa predstavila ako Lucia.

„Áno viem, našla som ťa, doniesla som ťa sem a obviazala som ti ranu a potom som navarila čaj“ povedala a odpila si zo svojho hrnčeka.

Apocalyptical storyWhere stories live. Discover now