Útek na slobodu

227 12 7
                                    

Prikrčila som sa za dverami a v ruke som zovrela kus stojanu, ktorým som chcela ovaliť niekoho, kto by ma prišiel skontrolovať, poprípade mi vymeniť infúziu. Spozornela som ked som začula zvuk.Bol to zvuk štrkotajúceho kľúča v zámke.Pripravila som sa na útok. Dvere sa otvorili a do miestnosti vošiel chlap v bielom plášti a v ruke niesol infúziu. Na nič som nečakala a skôr ako stihol niečo urobiťsom ho z celej sily tresla po hlave.Spadol na zem a infúzia sa okamžite vyliala. Vyzliekla som mu plášť a obliekla som si ho aby som nepútala veľa pozornosti. Pozrela som sa do zrkadla. Vyzerala som naozaj príšerne, bledá tvár,kruhy pod očami a červené vlnité vlasy mi trčali na všetky strany.Snažila som sa ich rukami trochu učesať, ale veľmi sa mi to nedarilo taksom to nechala radšej tak. Venovala som ešte posledný pohľad zrkadlu a dúfajúc že ma nikto nespozná podľa mojich červených vlasov som vyšla na chodbu. Netušila som kde sa nachádzam, tak som sa rozhodla, že rýchlo nájdem nejaký výťah, ktorý ma dostane na prízemie, odkial už poznám cestu. Teda aspoň dúfam, že si to pamätám.Vyšla som z miestnosti v ktorej som sa nachádzala a zabočila som doľava. Postupovala som dlhou chodbou a po pár metroch som zabočila. Bála som sa aby ma niekto nevidel a tak som sa ponáhľala. Najskôr som len kráčala, no neskôr som sa dala aj do behu.  Míňala som veľa dverí, spoza niektorých som dokonca počula zvuky, aké vydávajú nemŕtvy. Trvalo mi nejaký čas, kým som sa vymotala z nekonečného labyrintu chodieb, no nakoniec sa mi to podarilo. Celá zadýchaná som konečne dorazila k výťahu a stlačila gombík na privolanie. Odrazu som však za chrbtom začula kroky a keď som sa otočila, uvidela som toho muža, ktorého som pred pár minútami udrela do hlavy a za ním stáli ešte další dvaja. Neznámy muž si držal hlavu, z ktorej mu tiekla krv a zazeral po mne.

„Chyťte ju” vykríkol a dvojica jeho spoločníkov sa za mnou okamžite rozbehla.

Našťastie pre mňa, sa výťah otvoril a ja som doňho bez váhania vbehla. Stlačila som jednotku a dvere sa začali zatvárať. Usmiala som sa a provokatívne som im zakývala. Vedela som, že to už nestihnú a mala som pravdu.

Výťah sa znovu otvoril a ja som z neho bez meškania vybehla, pričom som skoro zvalcovala niekoľko ľudí, ktorí na mňa zúrivo zazreli. Nestrácala som zbytočne čas a hned som zamierila na miesto, kde som si pamätala že je jeden z bočných východov. Prišla som na miesto a vyskúšala som dvere. Samozrejme, že boli zamknuté. Opäť som vyskúšala moje šťastie a pozrela som sa do plášťa, ktorý som mala na sebe. Našla som v ňom identifikačnú kartičku, s pomocou ktorej som otvorila dvere. Vonku som nikoho nevidela, no radšej som sa držala pri múre a ponáhľala som sa. Podľa slnka som vedela, že je večer, no vôbec som netušila koľko dní som strávila v nemocnici, dokonca som nevedela či Danny s Luciou ušiel. Nevedela som kam mám ísť a tak som sa rozhodla, že pôjdem do toho domu, kde sme sa skrývali s Dannym a kde sme nechali priviazaného Mareka. Podarilo sa mi tam dostať bez väčších ťažkostí, kedže to nebolo daleko a na ulici nebolo veľa ľudí.

Prvé čo som si všimla, ked some vošla dnu bolo, že na zemi pri okne boli naše veci a hned na to som uvidela Luciu ležiacu na posteli. Uľavilo sa mi, pretože som už vedela že ušli, no zároveň som sa aj znepokojila, pretože som nikde nevidela Dannyho ani Mareka. Pozrela som sa na Luciu a uvedomila som si že už má otvorené oči a pozerá sa na mňa.

„Ahoj, ako sa cítiš?” opýtala som sa jej starostlivo.

„Dobre, teda trochu ma bolí hlava a som hladná, ale inak mi je dobre.” odpovedala mi a posadila sa na posteli.

Podišla som k oknu, pod ktorým sme mali batohy a vylovila som z nich nejaké jedlo. Podala som ho Lucii a pokračovala som dalej v pýtaní.

„Nevieš kde je Danny alebo Marek?”

Lucia len mykla plecami, pretože mala ústa plné jedla a pokračovala v jedení.

„Len teraz som sa zobudila, vlastne zobudila som sa už niekoľko krát, ale po chvíli som zase zaspala.” Povedala nakoniec, ked už konečne dojedla.

“Nemáš ešte niečo na pitie?”

„Samozrejme, počkaj.” odpovedala som a vybrala som z batoha fľašu, ktorú som jej podala.

Lucia vyzerala naozaj zničene a unavene a tak som sa rozhodla, že ju nechám ešte oddychovať a počkám na Dannyho. Najviac som sa však bála toho, že ma išiel zachrániť a chytia ho. No nezostávalo mi nič iné len počkať. Sadla som si na posteľ, no po chvíli aj mňa zmohla únava a zaspala som.

Zobudila som sa až neskoro v noci. Bola taká tma, že som nevidela nič okolo seba. Zobudila som sa na hukot motora po chvíli som počula zvuk otvorenia dverí na aute. Začula som kroky a videla svetlo baterky, ktoré ma oslepilo.

„Max? To si ty?“ začula som známy Dannyho hlas.

„Svietiš mi do očí” povedala som a zodvihla som ruku aby svetlo nebolo tak silné.

„Prepáč” zašepkal previnilo a odklonil svetlo.

„Kde si bol? A kde je Marek?” opýtala som sa ho.

„Je vonku v aute, musíme odtiaľto rýchlo zmiznúť, kým si nás nevšimnú.” vyhŕkol Danny a zobral na ruky spiacu Luciu. Ja som zobrala batohy a bežala som za Dannym k autu. Nastúpili sme. Ja som si sadla dozadu k spiacej Lucii a chalani si sadli dopredu.

Zatial si nás nikto nevšimol, vedela som to podľa toho, že na nás ešte nezačali strieľať. Aj keď ktovie, možno by na nás ani nestrieľali v meste, pred toľkými ľudmi. Ale radšej to nechcem zistiť.

„Ako sa chceš dostať cez bránu? “ opýtala som sa Mareka a dúfala som v nejakú rozumnú odpoved.

„Ešte neviem, uvidím ked tam budem.” odpovedal mi a pritom nespustil oči z cesty.

Nespokojne som sa zamechrila na zadnom sedadle. Toto vôbec nevyzeralo dobre. Nevedela som síce veľa o tej bráne, no už na prvý pohľad mi bolo jasné, že sa nedala preraziť autom. Otvára sa určite len zvnútra, no aj tak pri nej bude nejaká stráž.

Kým som takto v duchu polemizovala, prišli sme k bráne. Marek nám povedal aby sme počkali v aute a vystúpil. Vdaka svetlám z auta sme dokonale videli , že len čo vystúpil prišiel k nemu nejaký muž, s ktorým sa začal rozprávať a hneď na to pribehla aj nejaká žena. Chvíľu sa rozprávali, no potom sa stalo niečo čo som nečakala. Žena zobrala pušku, ktorú mala po celý čas na pleci a buchla s ňou chlapa po hlave. Potom ho spoločnými silami odtiahli niekde, kde ho nebude vidno. Marek si znova sadol na miesto vodiča a prešli sme bránou. No nepokračovali sme ďalej. Marek hned za bránou zastal a počkali sme na tú ženu, ktorá nám pomohla uniknúť.Sadla si vedľa mňa na zadné sedadlo a vyrazili sme do noci.

 S touto kapitolou niesom vôbec spokojná, ale nevedela som, čo mám napísať a nechcelo sa mi to už prepisovať. Ak sa vám aj napriek tomu páčila, budem rada za vote a koment.  Na záver chcem ešte podakovať AmWritte za jej povzbudenie a ak chcete tak sa pozrite na nejaké jej príbehy. 

                                                                                                           Deena

Apocalyptical storyWhere stories live. Discover now