Apocalyptical story

Laboratórium

Zatiaľ čo výťah klesal, rýchlo som si napravila a uhladila oblečenie. Je to môj starý zlozvyk. Výťah zastal a počuli sme tiché cinknutie. Dvere sa otvorili a my sme sa ocitli na úplne rovnakej chodbe, ako tá z ktorej sme práve prišli. Jediný rozdiel bol v tom, že zatiaľ čo tá chodba pred tým bola prázdna, na tejto boli ľudia. Nebolo ich síce veľa, ale predstavovali prekážku medzi nami a Luciou. Našťastie sa nás nikto nespýtal kto sme a čo tu chceme. Každý si hľadel na svoju robotu a venoval nám len letmý pohľad. Zatvárila som sa čo najľahostajnejšie, ako som v tej chvíli vedela a spolu s Dannym sme vystúpili z výťahu. Dvere sa automaticky zatvorili. Spoločne sme postupovali dlhou chodbou a snažili sme sa nájsť dvere s číslom 25. Tam sa podľa Mareka mala nachádzať Lucia. Kráčali sme chodbou a čítali sme čísla na dverách. Ja som čítala tie naľavo a Danny napravo. Odrazu zastal a potiahol mi ruku.
„Je to tu" zašepkal mi.
Pozrela som sa na dvere a prikývla som. Nenápadne som sa poobzerala okolo, no nikto nebol nablízku. Vkĺzli sme dovnútra a nehlučne zatvorili dvere. Ocitli sme sa v miestnosti plnej nemocničných lôžok, no nie všetky boli obsadené. Takmer okamžite som našla Luciine lôžko. Narozdiel od ostatných mala nohy aj ruky pripevnené k posteli koženými popruhmi. Vybrala som si nožík z topánky a rozrezala som ich. Danny zatiaľ z rohu miestnosti doniesol vozíček,na ktorý sme spoločnými silami Luciu vyložili.
Vyšli sme na chodbu. Ja som tlačila vozíček  na ktorom sedela nevládna Lucia a Danny kráčal vedľa mna ako doprovod. Pomaly sme sa približovali k výťahu a zataľ nás nikto nezastavil ani neoslovil. Behala som pohľadom po všetkých na chodbe. Od ženy, ktorá triedila nástroje až po dvoch rozprávajúcich sa mužov v plášťoch. Inštinkt mi vravel, aby som zrýchlila krok, no rozum mi hovoril, aby som sa neponáhľala a tvárila sa nenápadne. No hneď ako som za sebou začula neznámy mužský hlas som oľutovala, že som svoj inštinkt neposlúchla.
„Hej stojte"
Otočili sme sa a ja som zazrala vysokého chlapa v lekárkom plášti, ktorý si nás od hlavy po päty premeriaval.
„Kam s ňou idete?" opýtal sa nás, keď prišiel bližšie.
„Ideme s ňou na vyšetrenie" pohotovo som odpovedala a prívetivo som sa usmiala.
„A priepustku máte kde?" prezieravo sa ma opýtal.
„Mám ju, počkajte chvíľku." povedala som mu v snahe získať trochu času, a začala som sa hrabať vo vreckách.
„Dobre, verím vám, choďte už." povedal a nám už nebolo treba viac hovoriť. Vydýchla som si a rukou som si zotrela pot z čela. Už len pár metrov a sme pri výťahu.
Danny stlačil tlačidlo a čakali sme, keď v tom sme si všimli, že ten chlap s ktorým som sa pred chvíľou rozprávali niečo hovorí do vysielačky. Pozrel sa na nás a mne bolo hneď jasné, že to vie. Rozbehol sa smerom k nám. Výťah bol už skoro tu a mne bolo jasné, že toho muža musím chvíľu zdržať. Pribehla zom k neďalekému vozíku a prevrátila som ho. Nástroje sa rozsypali po zemi a dokonca som aj niečo vyliala. Začula som cinknutie, ktoré mi napovedalo, že výťah je už tu. Otočila som sa smerom k Dannymu, keď v tom som  zacítila ako mi vyleteli nohy hore a na chrbtre som cítila ako som spadla na zem. Otočila som hlavu k Dannymu a zakričala som mu nech utečie. Čiesi ruky ma zdrapili, vytiahli hore na nohy, o chvíľu som zacítila bolesť a oklopila ma tma.
Otvorila som oči, no hneď som to aj oľutovala, pretože na mňa svietilo ostré svetlo. Hlava ma pekelne bolela a keď som si ju chcela chytiť, zistila som že mám priviazané ruky.
„Už je hore, poďte sem." začula som ženský hlas, ale kôli ostrému svetlu som nevidela kto to hovori. Odrazu sa svetlo, ktore ma oslepovalo zmizlo a ja som okolo seba uvidela niekoľko ľudí v plášťoch. Jedným z tých ľudí bola aj Adriana. Najskôr len všetci pozerali do záznamu a potom Adriana začala hovoriť. To čo hovorila sa mi však vôbec nepáčilo. 
„Takže, subjektu číslo 10 nevykazuje žiadne známky alergickej reakcie. Antivírus bol podaný pred dvomi hdinami, možme sa presunúť k fáze dva, čo znamená podanie vírusu." povedala a zo stola zobrala striekačku. Bola plná nejakej hnusnej bielej hmoty.
Z celej sily som zo sebou začala mykať a kričať, no bola som pripútaná preto mi to vôbc nepomohlo. Zacítila som ako mi jej ruky chytili tú moju, vykrútili ju a vpichli tú odpornú tekutinu. Mojím telom prešli kŕče a znova som upadla do bezvedomia. Za ten čas, ktorý som strávila pripútaná na tom hnusnom lôžku som sa pár krát zobudila, no nemala som dosť síl na to aby som zostala pri vedomí.  Síce som hneď zaspala, no keďže som už nebola pripútaná tak som si z posledných síl vytiahla z ruky infúziu.
Neviem koľko času prešlo od vtedy ako som si vytiahla infúziu, no keď som sa znovu zobudila už som nezaspala. Bolelo ma celé telo a chvíľu mi trvalo kým som sa rozhýbala, no bola som v poriadku. Nepremenila som sa, ani som nepociťovala žiadne príznaky. No nevedela som ani ze kolko hodín alebo dní prešlo od vtedy, čo mi dali ten vírus. Zostáva mi len dúfať že sa nepremením a keby som sa náhodou áno, že sa nájde nejaký dobrý človek, ktorý to skončí úderom do hlavy.
Pozviechala sa z lôžka na ktorom som práve ležala a zamierila som k dverám. Cestou som si všimla, že všetky ostatné lôžka boli prázdne. Prišla som k dverám a vyskúšala kľučku. Zamknuté. Čakala som to, ale musela som to vyskúšať. Budem musieť počkať, kým mi niekto príde vymeniť infúziu.

                                                                                                                  Deena