Nerozhodnosť

191 9 0
                                    

„Ty mu veríš?“ opýtal sa ma Danny a odhryzol so z pečiva, ktoré nadránom priniesol Marek. Pokrčila som plecami  a opatrne som nakukla vonku cez žalúzie. Nemusela som sa báť, že by ma niekto videl. Opustený dom, v ktorom sme sa práve nachádzali nepútal veľa pozornosti aj napriek tomu, že sa nachádzal v centre mesta. Podľa Mareka je to super úkryt, kde nás nemajú šancu nájsť, no ja si nie som až taká istá. Neviem, či mu môžem veriť a podľa všetkého mu neverí ani Danny. Najskôr ho ani nechcel pustiť preč, lebo sa bál že nás prezradí, ale Marek ho nakoniec presvedčil. Prinieslo nám nejaké jedlo a vodu a odišiel. Už je to pár hodín, čo je preč a my nevieme kam išiel a kedy sa vráti.

„Už mám toho čakania plné zuby. Keď sem znova príde, už ho nikam nepustím. Neverím mu“ vykríkol podráždene.

Ani sa mu nečudujem, už je preč skoro šesť hodín.

Sadla som si na nie práve najčistejšiu posteľ a porozhliadla som sa po izbe. Najskôr mi prišlo divné, prečo je tento dom neobývaný, no teraz už nie. Z vnútra bol posprejovaný a nábytok (až na posteľ) je zničený. Ale kedysi to musel byť veľmi pekný dom. Na niektorých miestach ešte vidno pôvodnú marhuľovú farbu. Z myšlienok ma náhle vyruší Marek.

„Ahoj, už som tu.“

„Ćo ti toľko trvalo?“ oboril sa naňho Danny.

„Pre niečo som bol a vymyslel som výborný plán.“ odpovedal a zložil si z pliec batoh.

„Mne sa ten tvoj plán nepáči, je dosť nebezpečný a hlavne sa v ňom nenachádzam.“ podráždene poznamenal Danny.

Marekov úžasný plán spočíval v tom, že sa v prestrojení dostaneme do laboratória, počkáme kým nedovezú Luciu a budeme predstierať, že ju vedieme na výsluch. Plán to bol celkom jednoduchý a uskutočniteľný, no mal niekoľko chýb. Dannymu sa nepáčilo, že nemôže ísť s nami, mne sa nepáčilo, že tam mám ísť s človekom, ktorému neverím a mohli nás chytiť. Dannyho neúčasť Marek vysvetlil tak, že by ho spoznali.

„A Max nespoznajú? Museli by byť slepí, aby ju vďaka jej červeným vlasom nevideli už z kilometra.“ odvrkol.

„Na to som myslel tiež, daj si toto“ hodil po mne hnedú parochňu, ktorú vybral z batoha. Chytila som ju a nasadila som si ju na hlavu.

„Tak čo, pristane mi?“ zavtipkovala so, aby som odľahčila situáciu. No nikto sa nesmial. Danny s Marekom oproti sebe stáli a prepaľovali sa zúrivými pohľadmi. Ja som tam len neschopne stála a nevedela som, na koho stranu sa mám postaviť.

„Max potrebujem sa s tebou porozprávať, osamote“ povedal nakoniec Danny.

„Počkám vonku“ namrzene zamrmlal Danny.

„Celé mi to smrdí. Neverím mu. Najskôr bol tak dlho preč a potom tento plán, myslím, že je to pasca.“ nadhodil Danny.

„Ćože? Pasca? Myslím, že keby to bola pasca, tak by sme tu už neboli, ale namiesto toho by sme boli v laboratóriu ako nejaké potkany. Ale máš pravdu, ani ja mu neverím, no nemáme na výber.“ zamyslene som si začala obhrýzať nechty.

„Máme na výber, namiesto Mareka pôjdem s tebou je. Vieme predsa všetko aj bez neho“

Nemohla som si pomôcť, musela som pripustiť, že by som tam radšej išla s Dannym ako s Marekom.

„Tak dobre, ale ako chceš presvedčiť Mareka?“ opýtala som sa

„Toho by som nepresvedčil, poznám takých ako on, myslia si, že vedia všetko najlepšie.“ uškrnul sa.

„Priviažeme ho! Idem poňho, zatiaľ nájdi niečo, čím ho môžeme priviazať. Prikývla som mu na súhlas a pustila som sa do hľadania. Zakrátko som začula buchnutie a o chvíľu som uvidela Dannyho, ktorý ťahal omráčeného Mareka do izby. Pokrútila som hlavou a pokračovala som v hľadaní. Po chvíli som našla kus starého špagáta. Za ten čas Danny dovliekol Mareka k posteli a vyložil ho na ňu. Ja som mu priviazala ruky o posteľ a Danny ho odzbrojil.

Napravila som si parochňu na hlave a Danny si ukryl zbraň za nohavice a ja som si ešte ukryla otvárací nôž do topánky. Síce ma tam tlačil, no po chvíli som si na to zvykla a už som to ani nevnímala. Žalúdok sa mi obracal a dlane sa mi potili, no nechcela som vyzerať nervózne, tak som sa na Dannyho usmiala a on mi úsmev opätoval. Spolu sme vyšli na ulicu a snažili sme sa byť nenápadní. Našťastie sme stretli len pár ľudí a aj tí boli tak zaujatí tým čo robili, že si nás ani nevšimli.

Riadili sme sa Marekovým plánom a tak sme ako na prvé miesto zamierili do Adrianinej pracovne. Pred budovou som skontrolovala čas na hodinkách. Bolo 14:34. Podľa Mareka By Mala mať teraz nejakú poradu až do tretej takže vzduch je čistý.

Na chodbe nebolo ani živej duše. Napriek tou sme sa snažili byť čo najtichšie a dorozumievali sme sa pomocou posunkov. Takto sme sa dostali až ku Adrianiným dverám. Chvíľu som počúvala, tak ako keď som tu bola naposledy, či niečo nezačujem, no bolo ticho.

Stlačila som kľučku, no bolo zamknuté. Sakra! Hneď na začiatku problémy.

„Ukáž, niečo skúsim“ odstrčil ma Danny od dverí, vytiahol švajčiarsky nožík a začal sa vŕtať v zámke. Po chvíľke sa dvere otvorili a ja som začula známe zavŕzganie. Vošli sme dovnútra, no dvere sme nechali pre istotu pootvorené. Zamierila som k písaciemu stolu a podľa Marekových pokynov som našla obálku, z ktorej som vybrala identifikačné karty. Našťastie na nich neboli fotky, len mená a nejaké čísla. Vybrala som jednu s ženským a jednu s mužským menom. Tú druhú som podala Dannymu a spoločne sme vyšli z pracovne. Danny zatvoril dvere, aby si nikto nevšimol, že sme tu boli a vyšli sme na ulicu.

Teraz sme mali namierené do nemocnice. Tá sa nachádzala o približne tri ulice ďalej. Po príchode na miesto sme zistili nepríjemnú správu. Vchod do nemocnice bol strážený. Ďalšia prekážka, ktorú musíme nejako prekonať. 

„Myslíš, že má táto nemocnica zadný vchod?“ opýtala som sa a dúfala som v kladnú odpoveď.

„To sa dá ľahko zistiť“ odvetil Danny a už ho nebolo.

Rozbehla som sa za ním, aby som skrátila jeho náskok. Netrvalo dlho a zistili sme, že nemocnica má dokonca niekoľko zadných východov. Vedľa každého z nich bola čítačka kariet. Vytiahla som preukaz a oskenovala som ho. Kontrolka na paneli zasvietila nazeleno a dvere sa nehlučne otvorili. Prešli sme cez ne a ocitli sme sa na neprirodzene bielej chodbe s množstvom dverí. Vybrali sme sa chodbou a cestou sme čítali nápisy na dverách, kým sme nenarazili na šatňu. Vošli sme dnu. Ani tu našťastie nikto nebol. V miestnosti sa nachádzalo len pár skriniek a kopy nemocničného oblečenia. Nenamáhali sme sa prezliekaním, na oblečenie, ktoré sme už mali, sme si jednoducho navliekli to, čo sme našli. Takto vystrojení sme sa vybrali hľadať výťah. Vedeli sme, že laboratóriá sa nachádzajú dve poschodia pod povrchom. Zatiaľ sme mali šťastie, lebo cestou sme stretli len jednu ženu, ktorá nám venovala len letmý pohľad a ďalej sa venovala čisteniu a triedeniu nástrojov.

Trvalo nám nejakú chvíľu, kým sme sa vymotali labyrintom chodieb, no podarilo sa nám to. Vošli sme dnu, no keď som zadala poschodie, kontrolka začala blikať načerveno a výťah odo mňa vypýtal identifikačnú kartu. Keď som ju však oskenovala, výťah neprestal blikať a objavil sa nápis NEPOVOLENA OSOBA. Pozrela som sa na Dannyho, ktorý práve vyťahoval svoju kartu. Oskenoval ju a v tom okamihu červené svetlo prestalo svietiť a nahradilo ho zelené. Výťah sa pohol smerom nadol.

Ak sa kapitola páčila dajte prosím vote, veľmi ma to poteší. Určite ma potešia aj komenty, názory kritika.... :D Ďakujem 

                                                                                                          Deena

Apocalyptical storyWhere stories live. Discover now