Apocalyptical story

Stretnutie

Na ulici bolo ticho. Otvorila som bráničku a pomaly vyšla von. Po nemŕtvych tu nebola ani stopa. Ulica však vyzerala akoby ňou prešlo tornádo. Všade boli porozhadzované veci, niektoré boli rozbité. Pomaly som postupovala cez tú spúšť. Ďalšie ulice nevyzerali o nič lepšie. Aj keď som zatiaľ nevidela nikoho živého ani mŕtveho, držala som sa pri múre a potichu kráčala.  Mala som šťastie, nenarazila som na žiadneho nemŕtveho. Keď som však prišla na koniec ulice a zabočila za roh  uvidela som hneď piatich. Boli sklonení nad nejakým telom. Nahlas mľaskali a vydávali zvieracie zvuky. Len ťažko by sa dalo povedať, že to boli kedysi ľudia. Boli odporní, celí zamazaný od krvi svojej obete ale aj svojej vlastnej. Mali rany na rukách, krku, a tvári. Nevedela som z nich odtrhnúť zrak. Nohy mi skameneli a v rukách som zvierala nožík tak silno, až mi zbeleli hánky. Chcela som ich zabiť, nebola som si však istá či to dokážem. Možno keby som mala lepšiu zbraň. Na to aby som ich zabila im treba buď odseknúť hlavu alebo im preraziť lebku. Otočila som sa chrbtom k nim a vydala sa preč. V centre by som možno našla nejaké pojazdné auto alebo si nájdem na noc úkryt a potom sa vyberiem do druhého mesta.

 V centre to však vyzeralo ešte horšie. Oveľa horšie. Smrdelo to tam rozkladom a spáleninou. Okolo sa váľali telá, niektoré boli spolovice obhorené. Asi sa chytili od áut. Napočítala som okolo  desať vrakov. Z niektorých sa ešte dymilo. Radšej ani nechcem vedieť, čo sa tu stalo. Rozhodla som sa že sa tu porozhliadnem. Aj keď som mala strach a chcelo sa mi zvracať, nemohla som to vzdať.

Zašla som do postrannej uličky. Vyzerala nedotknutá, asi preto, lebo bola slepá. Stálo v nej odparkované auto. Nazrela som dnu. Bolo čisté, žiadne telo ani poškodenie. Ale asi budem musieť rozbiť okno. Rozhliadla som sa okolo a vedľa smetného koša na konci uličky ležala dlhá kovová tyč. Zahnala som sa a z celej sily som s ňou tresla o okno. Rozbilo sa. No namiesto jasania som si zdesene uvedomila, že som spustila alarm. Ja som taká hlúpa. Na nadávky však nebol čas, lebo kým som sa snažila vypnúť alarm, vybehli z rohu dvaja nemŕtvy. Len podľa oblečenia som spoznala, že jeden z nich bol kedysi mužom a druhý ženou. Začala som cúvať, zakrátko som však narazila na stenu. Rozhodne som sa nechcela vzdať bez boja a hoci strach prešpikoval každú bunku v mojom tele a oblieval ma pot, zahnala som sa kovovou tyčou, ktorú som ešte stále držala v rukách. Len šťastnou náhodou som zasiahla jedného do hlavy, a on sa zvalil na zem. Kovová tyč mi však vyletela zo spotenej ruky a tak som ostala bez zbrane. Skôr ako som stihla z vrecka vytiahnuť nôž, nemŕtva na mňa skočila a snažila sa ma uhryznúť do krku. Zo všetkých síl som sa ju snažila odtlačiť, bola však prisilná a ja som vedela že tento boj prehrávam.

Odrazu ma zaliala jej krv a mačeta jej oddelila hlavu od tela, ktorá sa odkotúľala preč. Odhodila som zvyšok tela a pozrela som sa nahor. Nado mnou stál chlapec zo špinavo-blonďatými vlasmi, hnedými očami a krvavou mačetou. Podával mi ruku, ktorú som prijala. Až teraz som si uvedomila, že alarm už stíchol.