Return (PREBIEHA KOREKCIA!)

27. Chapter

Alex's POV

Po tých nepríjemných myšlienkach som si musela dať niečo na posilnenie. A mini fľaštičky s vodkou z vozíka na jedlo boli ideálnym kandidátom.

Po asi ôsmej fľaštičke (absolútne nemám zdania koľko som ich vypila, ale utešujem sa, že len osem) som konečne aspoň na pár minút prestala vnímať všetko okolo seba a sústredila som sa na výhľad z okienka.

********************************************************************************************

Zas som zaspala. Našťastie už bez žiadnych nepríjemných spomienok alebo snov. Už v podstate necítim nič. Alkohol je najlepší spoločník na otupenie zmyslov. Už len štyri hodiny do pristátia. A začnem nový život. Aj keď len na dva mesiace. Možno viac. Ako sa mi tam bude páčiť. Žiaden Tyler, Sam ani celá banda. Budem konečne sama so sebou. Možno sa zas vrátim k foteniu. Alebo si požičiam karavan a budem vzdychať nad krásami ľudského sveta.

Dala som si tú bagetu. A musím uznať, že bola naozaj odporná. Ten pekný týpek vedľa mňa asi zaspal lebo sa nehýbe. Nenápadne som sa k nemu naklonila. Žiaden nádych ani výdych, žiaden znak že žije. Je mŕtvy?

Nahla som sa k nemu ešte viac a v tom okamihu mi svojím čelom tresol do hlavy tak silno, že som si na sekundu myslela že pre tentokrát umieram ja.

„Prepáčte, nechcel som vás buchnúť do hlavy."

„Človeče myslela som si, že si mŕtvy!"

„Vari si sa o mňa bála?" Dobre, prehnala som to. Ten úsmev je krajší ako jeho havranie vlasy.

Neschopná pohybu som na neho čumela. Potom mi došlo.. Čo to kurník robíš Alexa? Je to obyčajný človek!

Odvrátila som pohľad a opäť som sa sústredila na výhľad z okienka.

Jeden mráčik, druhý mráčik, tretí mráčik.. Dobre toto nefunguje!

Neviem dostať z hlavy jeho úsmev. Pripomína mi.. Daniela.

Môjho milovaného Daniela.

Veľmi sa na neho podobá.. je to náhoda?

Vyzerá to ako zlý vtip.

Nechcem myslieť na Daniela.. na moju poslednú spomienku s ním. Na to ako zomrel.

**************************************************************************************

Konečne sme pristáli. Už som si myslela, že pevnú zem pod nohami neuvidím. K hotelu som si to namierila pešo. Jednak bol blízko letiska, a jednak som si na chladnom islandskom vzduchu potrebovala prečistiť hlavu.

Vošla som do izby a hodila sa na posteľ. Taký zvyk, ktorého sa asi nezbavím. Nie je to tu také honosné ako v Bangkoku, ale svoj účel to splní. Otvorila som svoj macbook a začala hľadať nejakú aktivitu na ďalších aspoň 10 dní.

A ako som správne predpokladala, Island má toho veľa čo ponúknuť. Čierna pláž, gejzíry alebo termálne pramene. Je tu toho naozaj veľa. Požičiam si auto, kúpim mapu a môžem vyraziť.

Už sa mi nechcelo trčať na hotelovej izbe, tak som sa vybrala za dobrodružstvom do mesta.

****************************************************************************************

Islanďania nemajú zmysel pre zábavu. Už som prešla tri bloky a ani jeden bar. Ani JEDEN! Do pivovaru si to nenamierim ani za svet. Tí oplzlí chlapi nech si obchytkávajú niekoho iného.

Ďalšia ulička, ďalšia zákruta a ďalší posratý blok.

Fajn.. otočím sa a skúsim si tu nejaký bar vygoogliť.

Bola som na seba hrdá, že som sa naučila používať pred pár rokmi google. Čo tí ľudia nevymyslia! Šikovné smrteľné potvorky!

Očami sústredená do mobilu s otupenými zmyslami som kráčala po prázdnej uličke. A ocitla som sa tvárou na zemi.

Nejaký somár do mňa narúbal a ani sa neunúval kukať pred seba.

„Prepáčte!" Bolo to posledné, čo som počula než som zistila, čo sa deje. Toho týpka naháňal hrozivo vyzerajúci chlap so zbraňou.

Ostala som stáť ako obarená. Utekajúci týpek za mnou zastal a vyvalenými očami a čakal čo sa stane ďalej.

„Čo tu robíš tak neskoro, dievčatko?" Obor nielen hrozivo vyzeral, ale aj hlas mal mrazivý.

Keďže mi nenapadla nejaká normálne veta, ktorou mu odpoviem, otočila som sa k nemu s odhodlaným výrazom v tvári.

Jedna dýka v topánke, jedna za opaskom a jedna v rukáve. Proti zbrani s troma dýkami veľa šancí nemám. Ale moje schopnosti zmizli, nie moje zručnosti.

Svaly si pamätajú veľa.

Skôr, než si stihol uvedomiť čo sa deje, som mu jednoducho kopla do slabín a lakťom vrazila do čeľuste.

Zvalil sa na zem, ale ešte nebolo po probléme. Zbraň som zobrala, odjistila a zahodila do najbližšej uličky.

Obor na zemi vyzeral až nebezpečne mŕtvo. Vytiahla som dýku z rukáva a čakala som. V tom momente sa zdvihol a snažil sa ma udrieť do tváre.

Minul.

Rukoväťou dýky som mu tresla do spánku a zvalil sa ako vrece zemiakov.

Už sa viac nepohol.

**************************************************************************************

Milé prekvapenie, že utekajúci týpek, bol môj spolusediaci z lietadla.

„Prečo ťa naháňal?"

„Dlžil som mu peniaze."

V ľudskom svete sú peniaze veľmi dôležité. To som si za tie roky stihla všimnúť.

„Kto si?"

„Nikto."

„Nesmiem poznať meno mojej zachránkyne?" Oh nie nie nie, zase ten úsmev, ak sa týpek neprestane usmievať, pretiahnem ho na ulici.

„Volám sa Peter."

„Alex." Nevyzeral byť životu nebezpečný.

„Tak, ukážeš mi tu nejaký bar, alebo tu budeme stáť do rána?"