Return (PREBIEHA KOREKCIA!)

26. Chapter

Alex's POV

Veci som sa ani neobťažovala skladať a len som ich nahádzala do kufra. Rýchlo som vytiahla svoj macbook a našla najbližší let z Bangkoku. Je mi úprimne jedno, kde pôjdem. Hlavne chcem ísť preč.

Letenku som si ihneď kúpila zistila som, že o dve hodiny mám odlet. Super. A ešte ani pobalená nie som. Dobalila som si posledné kusy oblečenia a neunúvala som sa použiť ani výťah, proste som si to švihla po schodoch. Z najvyššieho poschodia. Dnes mi to fakt myslí.

Absolútne som nevnímala svet okolo seba a narazila som do nejakého opitého somára. Ja mám dnes z pekla šťastie! Pozrela som sa na toho idiota a niekto hore ma tam fakt nemá rád.

„Ste v poriadku?" poriadne na mňa ani nepozrel. Dvihol mi kufor. Aspoň sa v ňom uchoval kúsok gentlemana.

„Áno, nerobte si starosti."

Ani si ma poriadne neobzrel a už som utekala k recepcii.

Na recepcii som si odchytila milého taxikára a mierila som si to na letisko.

****************************************************************************************

Po prechode check in-om som si konečne sadla na lavičku. Mala som ešte asi polhodinku pred tým, než mi otvoria GATE B. Pozrela som si konečne letenku.

BANGKOK --> REYKJAVIK

A skoro som vážne odpadla. Po Bangkoku som nad niečím severským rozmýšľala, ale táto náhoda bola až pozoruhodne vyhovujúca.

Podarilo sa mi vyloviť z kufra macbook a hľadala som si narýchlo nejaký hotel, našťastie som jeden našla, hneď blízko letiska.

Keď po nekonečne dlhom čakaní otvorili môj GATE B, tak som sa postavila do radu a skúmala ostatných cestujúcich. Väčšina z nich vyzerala, že sa vracia domov.

„Príjemný let, slečna Clarke" povedal naučené slová chlapík, ktorý mi kontroloval pas a letenku.

Emily Clarke, nie zlé. Magnus vybral za tie roky aj oveľa horšie kombinácie.

Sedela som pri okne, milovala som sedieť pri okne. Je to taký zvláštny pocit letieť bez krídel. Niekedy, ako napríklad v tomto prípade, mi chýba starý život, ale potom pomyslím na všetky tie hrôzy, na všetku bolesť, čo som spravila.. a najradšej by som sa do toho obdobia nikdy nevrátila.

Let mal trvať 13 hodín. Jeej. Aspoň si kúsok pospím, a oslobodím sa na chvíľu od tej ťarchy, bremena.

*************************************************************************************************

Zo spania ma vytrhla nejaká ruka na mojom ramene. Okamžite som sa strhla na toho narušiteľa, ktorý mi pokazil pokojný spánok.

„Čašníčka sa pýtala, či máš chuť na bagetu" povedal sympatický mladík a mňa hneď zaujali jeho havranie čierne vlasy.

„Nie ďakujem" odvetila som a znova sa zapozerala na výhľad z okna.

Oblaky, tisíce oblakov vznášajúcich sa vo vzduchu. Nádherný pohľad. Vidno, že východ slnka som už prešvihla, ale čo ma po tom.

A zas mi v hlave vírili myšlienky ohľadom môjho odchodu. Chýbajú mi, celá skupinka. Ale nemôžem ich vystaviť tomu riziku, že by spoznali moje pravé ja. Radšej budem do smrti utekať, ako keby sa to malo stať znova.

*flashback*

Na viečka mi dopadali slnečné lúče. Ah, tak sa mi nechce vstávať. Chcela som si k telu pritiahnuť prikrývku, ale rukou som nič nemala na dosah. Pomaly som rozlepila oči. Nachádzala som sa na neznámom mieste. Postavila som sa a moje nohy akoby boli v inej dimenzii a ani za svet som sa nevedela postaviť. Po dlhom boji so stuhnutým svalstvom som sa konečne poobzerala okolo seba.

Ležala som v ruinách. Ešte z nich vychádzal dym, stalo sa to určite nedávno. Ale ako som sa sem dostala? Celé telo som mala pokryté krvou, prachom a dymom. Čo sa tu dopekla stalo?

Bola som bosá a sutiny sa mi zarezávali do jemných chodidiel. Kráčala som pomaly, nevedela som sa prinútiť ísť rýchlejšie. Neviem si predstaviť, čo sa tu mohlo stať. Vyzeralo to ako jedna z tých malých dediniek pod horou Marea. Obyvatelia Drexentie tu žili pokojný život, nijako obťažovaní kráľovstvom alebo nepriateľmi.

Pôdorysy budov a aj niektoré pevné múry držali svoj tvar, ale inak z tejto dedinky ostali len sutiny a prach. Kde sú obyvatelia?

Zašla som do jedného domu, ktorý ešte ako-tak stál na zemi. Na zemi ležala malá bábika. Nemohla som sa na to ďalej pozerať. To, čo sa tu stalo bolo príšerné. Neďaleko dedinky bolo malé priezračné jazierko. Tých tu máme v Drexentii viac než dosť.

Zašla som za roh kostola, no to čo z neho zostalo. A to som robiť nemala.. bola tam kopa. Vyzeralo to ako kopa dreva, ale keď som prišla bližšie.. boli to.. telá. Ľudské telá. Naskladané na sebe.

Boli to tí dedinčania.. všetci do jedného. Padla som na kolená, nezniesla som ťarchu toho pohľadu.

Tvár som si strčila do dlaní a potom sa mi to vynorilo. Bolo to ako úder do hlavy. Bol.. bola som to JA.

Ja som ich zabila... niečo vo mne.. ja som to nedokázala ovládať.

Sedela som tam ešte hodnú chvíľu v slzách. Toto som nebola ja.. hovorila som si. Ale vedela som, že opak je pravdou.. Toto je moje pravé ja, toto mi spravila Matka príroda..

Lebo žiadne schopnosti nie sú zadarmo.. a toto je môj trest. Za schopnosti, aké sa mi dostalo.

Vedela som jediné, ak nechcem ublížiť nikomu ďalšiemu, musím ísť PREČ.

******************************************************************************************************

Vtedy sa to stalo prvýkrát. Odišla som do sveta ľudí, aby sa to nezopakovalo. Ale bolo to ešte horšie.