Don't be afraid

45. kapitola

U Faith som sa cítila ako doma, hoci som tu bola po druhýkrát. Rozhodne mi však nehrozilo, že ma mama zabije za to, že sa vrátim domov.

Síce mi napísala, že do jedenástej sa nemám vracať a určite budem mať prísny trest, ale prespím tu! Stojí mi to za to.

Faith ma posadila v kuchyni za stôl a obom nám nabrala obed. Vynikajúci! Potom priniesla papier. Na ňom bol môj dátum a miesto narodenia a tri mená. Sandra Kellerová, Sabrina Bakerová a Simona Locksterová. Na to posledné meno som ukázala prstom.

,,To je ona! To je moja sestra!" zvolala som nadšene.

,,Si si istá, Monika?" spýtala sa Faith.

,,Áno. Mama spomínala, že sa volá Simona a... "

,,Počkaj, tvoja mama? Myslela som si, že je mŕtva."

Kurník! Teraz som sa preriekla. Čo mám teraz robiť?! Faith nemôžem klamať. Musí vedieť pravdu, aspoň ona!

,,Sľúb mi, že nikomu nič nepovieš. Myslím to vážne, Faith! Ak sa ti niečo stane... Ona je schopná ťa zabiť!"

Faith zbledla, ale chytila ma za ruky, pripravená počúvať.

,,Moja mama... Žije. Keď som mala šesť rokov, začala mňa aj ocka týrať. Neviem prečo, ale začala piť, možno preto. Ocko sa s ňou pred niekoľkými mesiacmi rozviedol a presťahovali sme sa sem. Ale našla nás a chcela sa pomstiť za to, že sme ju opustili. Ona bola ten neznámy, čo chcel, aby som hľadala fotky. A ona... Ona bola Cooperová, ale v prestrojení a zabila Woodsovú. Keď ju vyhodili, vrátila sa k nám domov a opäť nás začala týrať."

,,Takže to ona ti to urobila?" spýtala sa Faith šokovane a ukázala na moju peru, ktorá sa hojila.

Prikývla som a rozplakala som sa. Faith ma objala a hladila ma po chrbte. Bola druhá kamarátka, ktorá o tom vedela. Ale narozdiel od Simony, Faith si nemyslela, že je to vtipné.

,,To je niečo strašné! Chúďa moje! Tipujem, že dnes si u mňa chcela prespať kvôli nej, však?"

Nesmelo som prikývla a ukázala jej správu do mamy. Pokračovala som radšej s témou mojej sestry.

,,Pamätáš ten týždeň, čo som bola chorá? Povedala mi, že moja sestra sa volala Simona. Akoby bola v tranze alebo čo."

,,Povedala ti aj čo s ňou urobili?"

Opäť som začala plakať. Bolo to hrozné! Pomyslieť na to, čím si Simona musela prejsť! Vlastná mama jej to urobila!

,,Mama... O-ona... Pre-d-dala ju!" vykríkla som v záchvate emócií.

Faith si zakryla ústa. Ani ona tomu nemohla uveriť. Privinula si ma k sebe a trpezlivo čakala, kedy môj plač utíchne.

,,Ako to mohla urobiť?! Neber to osobne, prosím, ale tvoja mama je jebnutá piča!"

Prvýkrát som Faith počula nadávať. Ale súhlasila som s ňou. Moja mama taká totiž naozaj je.

,,V pohode to môžeš zopakovať. Najviac ma však trápi to, ako nájdem Simonu. Možno jej zmenili meno a odsťahovali sa niekam za hranice, kto vie!"

Bola som vážne na pokraji síl. Najprv mi mama opäť ničí život a Simona... Kto vie aký mala život v novej rodine. Sú k nej dobrí? Alebo to má doma také ako ja? Má svoju novú rodinu rada? Pamätá si ma? Chybám jej?

,,Myslím, že na dnešok toho na teba bolo priveľa," povedala Faith a vzala ma do hosťovskej izby.

Dala mi svoje pyžamo a nejaké oblečenie na zajtra.

,,Dúfam, že ti budú dobré. Poriadne sa vyspi, zlatíčko. Dobrú noc!"

,,Aj tebe, mamina," usmiala som sa.

Faith je jediná matka, ktorú chcem. Keď som zaspala, opäť sa mi snívalo so Simonou. Nie mojou sestrou, ale Petersonovou. Mojou kedysi kamarátkou. Skôr to však bola spomienka, než sen. Keď sme sa prvýkrát stretli.

Mala som vtedy šesť rokov, akurát som nastúpila do školy. Pamätám si, ako som sa bála. Vtedy bola mama ešte v pohode. Deti sa so mnou veľmi nerozprávali. Jedného dňa si ku mne však sadlo dievča s veselým úsmevom a dvomi blond copíkmi.

,,Ahoj, ja som Simona. Chceš sa kamarátiť?"

Chvíľu som bola ticho, lebo som nevedela, čo povedať. Prvýkrát sa so mnou niekto rozprával a chcel byť môj kamarát. Simona trpezlivo čakala na moju odpoveď.

,,Chcem," pípla som.

Simona ma chytila za ruku a predstavila mi svoje kamarátky, ktoré boli okamžite aj moje kamarátky. A tak som stretla osobu, ktorej som verila najviac, a ktorá ma zradila.

Zobudila som sa uprostred noci. Nechcela som zase zaspať. Podišla som k oknu. Padal sneh. Krása! Začal mi pípať mobil. Správa od mamy.

Kde si? Neželaj si ma keď prídeš domov

Ach jaj! To som tomu dala! Veď kvôli mne teraz bude ocko trpieť. On je tam s ňou! Rozplakala som sa. Prečo? Prečo... To všetko?

Vrátila som sa do postele a schovala som sa pod paplón. Začala som si vyspevovať pesničku, ktorú mi kedysi spievala mama. Cítila som sa pokojnejšie.

Ráno som sa zobudila sama. Obliekla som so veci, ktoré mi Faith požičala, upravila som sa a zišla som dole na raňajky.

,,Dobré ráno," pozdravila ma Faith veselo a podala mi tanier, na ktorom bolo waffle.

,,Aj tebe dobré ráno a ďakujem. Za všetko."

Faith ma objala.

,,To je predsa samozrejmé. Na to sú najlepšie kamarátky."

Najedli sme sa a spoločne sme šli do školy. Našťastie som nepotrebovala vymeniť knihy, len geografia mi chýbala. Knihu však nepoužívame a zošit... Vytrhnem si stranu z iného.

Po ceste sa k nám pridal Jin. S Faith sa vybozkávali, akoby sa roky nevideli. Vtedy som chcela nájsť Namjoona a tiež ho vybozkávať. Určite by som však bola tak červená, že by som odpadla.

,,Ahoj, myška," povedal ktosi, kto ma zozadu objal.

Nebála som sa, ten hlas som poznala. Namjoon. S úsmevom som sa k nemu otočila a objala ho tak silno, ako som len vládala. Smial sa.

,,Čím ťa kŕmia? Si slabá ako mucha! Asi ťa budem musieť vykŕmiť!"

Pridala som sa so svojím smiechom, potom sme šli do triedy spolu s Faith a Jinom. Práve nás míňal Jungkook, ale vôbec nevnímal okolie.

,,Jungkook!" zvolal Jin.

Chudák chlapec! Zľakol sa a potkol sa o vlastnú nohu. Rýchlo sa však pozviechal a rozbehol sa k nám.

,,Neuveríte, čo sa včera stalo! Prue bude u nás na dva dni! A adoptovali sme si spolu psa! A asi som otec! A dala mu pusu! Priamo tu!" ukázal na svoje čisté líce a skákal od radosti.

On vážne skákal. Ako malý veselý zajac.