Don't be afraid

40. kapitola

Ráno som vstala nie vďaka budíku. Ale vďaka maminmu kriku. Našťastie som nedostala ranný trest. Ranný trest mi dávala, aby som sa rýchlejšie zobudila. Napustila umývadlo takou ľadovou vodou, že by vám kosti zlomilo a do tej vody mi vopchala hlavu.

Dnešné ráno som sa tomu vyhla, kto vie ako nabudúce. Odraz v zrkadle mi však deň pokazil horšie ako tá voda. Moja škaredá tvár. Strapaté vlasy ženy, ktorá má ničí. Bledá tvár, malá modrinka na líci a natrhnutá pera. Ako to len vysvetlím ľuďom?!

Radšej som sklopila zrak a pripravila sa. Nechcem mamu nahnevať. Zastavila som sa pred kuchyňou. Pozdrav sa.

,,Dobré ráno, mami!" pozdravila som ju nie ticho, nie nahlas.

A taktiež som si dávala pozor na svoj tón. Mama sa ku mne otočila a zavrčala. Ako nejaká šelma. A ja som jej korisť. Sadla som si za stôl a poďakovala za čaj, ktorý mi mama dala. Chutil odporne! Obrátil sa mi žalúdok.

,,Ako ti chutí čaj?" spýtala sa mama s úsmevom.

,,Výborný."

S odpoveďou bola spokojná. Vrátila sa k praženici na sporáku. Nabrala sebe, ockovi, no mne nedala nič. Vrhla som jej smerom spýtavý pohľad. Facka.

,,Čo?! Hádam nečakáš, že decko, ktoré sa nevie poriadne obliecť, dostane najesť!"

Sklopila som zrak na svoje džínsy. Tie jej vadia? Možno že je to tá zelená mikina. Nevedomky som sa hrala so šnúrkami, a za to soľ dostala ďalšiu facku.

,,Dávaj pozor, keď sa s tebou bavím! Retard jeden sprostý! Nič nevieš, nič!"

Musela som sa jej dívať do očí, keď vyslovovala tie hrozné slová. A nemohla som ani plakať. Nemohla som jej ukázať, aká som slabá!

Keď skončila, rozdala rozkazy. Ocko mal navariť a upratať spálňu, ja vyprať a povysávať.

Do auta sme s ockom priam bežali. Toto je horor! Vyrazili sme na cestu do školy a konečne som to mohla dať von. Rozplakala som sa na celé kolo.

Ocko zabočil. Prečo? K škole sa ide iným smerom! Snáď sa nesnaží o útek. Raz sme sa pokúsili ujsť, to som mala desať. Lenže mama nás našla a trest bol hrozný, dosiaľ najhorší. Zastavil pred obchodom. Vrátil sa s buchtou a fľašou džúsu.

,,Do školy," povedal a s úsmevom mi tie veci podal.

,,Ale... Ocko.... Mama..."

,,O to sa ty neboj."

Bez slova som si zbalila desiatu. Ocko ma vyhodil pred školou. Dúfam, že nebude mať kvôli mne problém. Sklonila som hlavu a pomaly som kráčala k škole. Do triedy som sa dostala bez problému, nik si ma nevšimol.

,,Ahoj," začula som známy hlas.

Hneď na to som pocítila príjemný dotyk na pleciach.

,,Včera si ma trochu vydesila, keď si volala. Už sa cítiš lepšie?" spýtal sa Namjoon a dal mi vlasy za ucho.

To nemal robiť! Všimol si moju peru. No výborne! Čo teraz?!

,,Kto ti to urobil?"

Bolo jasne počuť, ako sa Namjoon ovláda. Ale hnev z neho sŕšal. Z očí, z hlasu, z neho celého. A trochu som sa bála i ja, o neho. Poviem mu pravdu, nájde mamu a nabudúce ho možno uvidím s guľkou medzi očami.

,,Ja... Neviem. Šla som do obchodu a niekto na napadol. Nevidela som mu do tváre."

Rýchla lož, ktorá sa pridala na zoznam mojich lží. Namjoon ma pevne objal. Konečne! Konečne som sa cítila v bezpečí!

,,Preto si sa včera cítila tak mizerne?"

,,Hej, ale teraz je to už lepšie. Teraz som s tebou."

,,Prestaň, lebo sa budem červenať."

,,Ty a červenať sa? To chcem vidieť," zasmial sa Hobi, ktorý začul kúsok nášho rozhovoru.

,,Daj pokoj," odvrkol Namjoon.

Aspoň ma to trošku rozveselilo! Pre tieto chvíle som si školu obľúbila. Kde inde zažijete toľko zábavy?

Na literatúre bola, samozrejme, nová učiteľka. Báli sme sa, čo príde tentokrát. Našťastie bola milá a veľmi dobrá.

Cez veľkú prestávku sme boli na školskom dvore a sedeli sme na lavičkách. Od sťažností na matiku sme sa dostali k tréningu chalanov.

,,Vážne by si mohla prísť," prosil Namjoon.

,,Mrzí ma to, ale ocko ma nepustí."

Ďalšia lož. Ocko by ma pustil. Nebyť tej bosorky, ktorá sa k nám vrátila. Prečo sa musela vrátiť? Nemohla si nájsť novú rodinu?

Snažím sa na to ale pozerať z druhej strany. Konečne sa môžem niečo dozvedieť o svojej sestre. Snáď. Ešte neviem ako, ale nejako určite. A veď Faithin kamarát to má hľadať.

,,Faith, tie výsledky od tvojho kamaráta... Ako na tom je? Našiel niečo?" spýtala som sa plná očakávania.

,,Čo? Aha, prepáč! Hej, našiel. Máme tri zhody," oznámila mi nadšene.

Tri zhody. To znamená, že hľadanie mojej sestry nebude trvať dlho! Už čoskoro ju určite budem objímať a spoznám ju a.... Budeme spolu!

Zakryla som si tvár a začala plakať. V tom som proste najlepšia. Namjoon sa bál, že mám nejaký záchvat, tak ma pevne objal a znepokojene s a na mňa zadíval.

,,Slzy šťastia," vysvetlila som rýchlo a spustila tých sĺz ešte trošku.

,,Ježiši, takto nás strašiť," povzdychla si Jazz.

,,Neboj, je to silné dievča," upokojil ju Yoongi a položil jej ruku na plece.

Jazz sa jej rýchlo zbavila, ale červených líc nie. Bože, mali by sa opäť dať dokopy!

,,Nie som silné dievča," namietala som.

,,Hej? A kto mal strach v očiach, ale i tak sa mi postavil?" ozval sa Namjoon.

,,Tvoj prvý deň. Nadával som ti do potkanov a ty si povedala, že je ti ľúto, že nepatrím k tým, ktorým sa tvoj úsmev páči."

Matne som si spomínala na tento rozhovor. O niečo jasnejšie sa mi vybavilo to, ako ma potom Namjoon skoro zaškrtil a pripomínal mi mamu. Tie časy sú však za nami.

,,Aby si vedela, tvoj úsmev je najkrajší na svete," zašepkal mi Namjoon do ucha.

Zachichotala som sa. Aké zlaté! Hobi skočil na zem a s úsmevom na tvári sa oprel Namjoonovi o plece.

,,Aj mne zašepkaj niečo pekné do uška," prosil.

Namjoon sa k nemu pomaly naklonil.

,,Zabijem ťa," zašepkal tak, aby sme ho počuli.

Hobi vystrúhal grimasu hodnú Oskara a všetci sme sa zasmiali. Keď sme sa vracali do triedy, narazili sme na Simonu.

,,Môžeme sa porozprávať?"

Vyzerala zúfalo. Potrebovala niekoho. Kamaráti chceli odpovedať záporne, ale to som nemohla dovoliť. Chytila som Simonu za ruku a ťahala so ju do prázdnej chodby.

,,Čo sa deje?"

,,To by som sa mala pýtať ja, Monika. Čo sa ti stalo?"

Jemne som si prešla po pere. Trochu to bolelo.

,,Urobil ti to Namjoon?"

Skoro mi oči vypadli z jamôk.

,,Čože?! Nie, on by mi neublížil! My... Dali sme sa dokopy a aj keby nie, sľúbil, že už mi neublíži."

Simona vyzerala, akoby som jej povedala najhoršie možné správy. Nechápala som prečo.

,,V tom prípade by si sa mala báť," povedala smrteľne vážnym tónom.