Don't be afraid

23. kapitola

Po mojej bežnej rutine mi prišla správa od neznámeho. Pivnica je za nami, podkrovie čaká. Aby som sa cítila menej nervózne, vložila som si do úst lízatko od Simony. Chutilo výborne. Jablková príchuť, moja obľúbená.

Vyšla som na poschodie a zatiahla za malý povrázok visiaci zo stropu. Vytiahla som tak schody vedúce do podkrovia. Zapálila som svetlo a pustila sa do hľadania. Fotky, fotky, fotky. Kde by mohli byť?

Po chvíli hľadania som naozaj našla krabicu s fotoalbumom! Bola som nadšená, no i prekvapená. Boli tam fotky mojich rodičov. Fotky zo svadby. Rodičia tam vyzerali tak šťastne! Keby im to tak vydržalo!

Obrátila som stranu a zbadala fotku, ktorá zabrala celú stranu. Bola som to ja, asi trojročná. A v lese pod javorom? Ako v mojom sne! Z tej fotky však bola časť odtrhnutá. Podľa tej časti, ktorú mám súdim, že na odtrhnutej bude niekto, koho som držala za ruku. Na fotke som sa na toho niekoho dívala láskyplným pohľadom a usmievala som sa naňho.

Toto začína byť čoraz viac zamotané. Odrazu puk! Zľakla som sa ako zajac. Bože, len som hrýzla do lízatka a to sa mi v ústach rozpadlo. Som to ale bojko! Sladké kúsky som rýchlo zjedla a paličku som si zatiaľ vložila do vrecka nohavíc. Prevrátila som ďalšiu stranu, ale zostala som zarazená. Bola prázdna. A ďalšie strany na tom neboli inak. Takže len svadobné fotky a záhadná fotka mňa a zatiaľ neznámej osoby. Píp, správa.

Zmätená? Počkaj až nájdeš tie fotky, ktoré máš. Ale blahoželám, polovicu jednej už máš

Takže tá potrhaná mi na niečo bude! Zbytok teda musí byť v ockovej izbe. Tej som sa chcela vyhnúť čo najviac. Opatrne som vybrala polovičnú fotku a odišla do svojej izby. Rozmýšľala som, kam ju odložiť tak, aby si ju ocko nevšimol. Nesmie vedieť o správach od neznámeho, ani o tom, že ma núti hľadať fotky, o ktorých obsahu viem veľké ň.

Rozhodla som sa vziať si zelenú krabičku, v ktorej boli väčšinou fotky so Simonou. Vložila som k nim nový prírastok a odložila som krabičku späť na miesto.

Zostala ti posledná izba, v ktorej si ešte nebola. Ale keďže som dobrá duša, nechávam ti to na pondelok

Dobrá duša? Tak prečo sa mi vyhrážaš, že niekomu z mojich blízkych ublížiš, ak ti nenájdem nejaké hlúpe fotky?

Ale ak mám byť úprimná, tak trochu ich chcem nájsť i ja samotná. Neviem, čo tam bude, ale cítim, že je to dôležité a musím to vedieť. A niečo mi vraví, že ide o niečo veľké.

Ten neznámy mi tiež vŕta v hlave. Kto to je? Prečo mi píše a odkiaľ ma pozná? Určite to ale bude niekto zo školy. Niekto, kto ma pozná osobne. Napadlo mi, že je to Simona, ale jej číslo si pamätám. Toto číslo je iné a z nejakého dôvodu naňho nemôžem volať, ani ho bloknúť. Môžem len odpisovať.

Radšej to nechám tak, aspoň na teraz. Otvorila som si okno v izbe. Čerstvý, hoci chladný vzduch vždy prospeje. Ruky som si položila na parapetu a pozrela som sa do tmavej ulice. Jéj, sneží! Sneží!

Mala som chuť tancovať po izbe. Čo po izbe, kľudne i po celom dome! Tancovala som však iba po izbe. Skákala som ako opica sem a tam a vzala som do ruky mobil.

Faith, sneží! Vonku sneží! Ja sa tak teším!

Len čo som tú správu odoslala, prepadla ma nervozita. To zrejme nebola bežná správa, čo som práve napísala. Faith si pomyslí, že som totálny cvok. Čoskoro mi odpísala.

A fakt! Ty kokos, a ako husto! Do rána bude vieš aká kopa snehu? Bude guľovačka!

Aj ona sa teší! Som rada, že to tiež berie dobre. Veď sneh je jeden z najkrajších vecí na svete! Čoskoro začína december, takže Vianoce budú biele ako páperie. Aspoň v to dúfam.

S úsmevom som sa znova priblížila k oknu, no moja radosť razom zmizla. Vonku stála postava v čiernom. Na druhej strane, trochu ďalej od nás. Pozorovala náš dom ako by bol jej korisťou. Potom sa dala na odchod.

Možno to bol nejaký feťák alebo tak nejak. A možno to bol ten neznámy, ktorý mi dáva celý víkend pokoj. Joj, už ma z toho všetkého bolí hlava. Síce je zajtra sobota a je skoro, ale idem do postele. Nezmôžem sa na nič iné, než sladký spánok.

V mojom sne som opäť bola v lese a opäť so svojím trojročným ja. Kto vie ako dlho budem mávať tieto divné sny. Malá Monika plakala a keď ma zbadala, zúfalo sa rozbehla smerom ku mne. Tak veľmi ma bolelo vidieť ju v slzách!

,,Ona zmizla! Zmizla!" kričala malá Monika.

,,Kto zmizol?"

Monika opäť povedala meno, ktoré sa ku mne nedostalo. Rozmazané dievčatko zo včerajšieho sna.

,,Ona je preč! Mamička ju niekam vzala, ale keď prišla domov, ______ s ňou nebola!"

Cítila som to. Tú bolesť, ktorú cítila malá Monika. Trpela som ako ona. Chcela som jej pomôcť, ale ako?

,,Mamička sa tvárila, že nevie, o čom hovorím. Že vraj žiadna _______ s nami nebýva! A ocko povedal, že som si ju len vymyslela!"

Mala som pocit, že toto som kedysi tiež zažila. Ale nemohla som si spomenúť, bolo to už dávno. Malá Monika začala ešte viac plakať a moja bolesť rástla spolu s jej bolesťou. Začala som ju hladkať po chrbte.

,,Neplač, prosím. Som si istá, že všetko je len nejaké nedorozumenie a..... Ona je v poriadku."

Malá na mňa váhavo pozrela.

,,Ty mi veríš? Veríš, že _______ je skutočná?"

Prikývla som.

,,Áno. Je skutočná a čoskoro sa k tebe vráti živá a zdravá."

Utrela som malej slzy. Stále sme sa objímali a bolesť pomaly ustupovala. Takto sme v tom lese sedeli len pár minút, ale mala som pocit, že prešli roky.

,,Monika? Kto je ______?“ spýtala sa malá odrazu.

Vtedy som sa zobudila. Čo to malo znamenať? Ach, tie sny ma raz zabijú! Zo skrine som si vybrala čisté oblečenie a šla som do sprchy. Pod prúdom teplej vody som sa uvoľnila a spolu s mydlom sa zo mňa zmyli i starosti.

Ranná hygiena bola za mnou a mohla som si pripraviť raňajky. Do misky som dala jogurt, cereálie a to mi stačilo. Zatiaľ. Dala som si ešte pohár džúsu a zrazu mi došlo, že som si nezbalila veci k Jinovi. Ja som taká hlúpa, zabudnem na dôležité veci!

Vybehla som do izby a zbalila si hygienické potreby, oblečenie a pyžamo. Ocko mi napísal, že keď pôjdem, mám mu dať vedieť a poriadne zamknúť dom. A Faith napísala, že o tretej po mňa príde. Ja sa nemôžem dočkať!