Don't be afraid

37. kapitola

Príď po skole do parku

Túto správu som dostala, keď som sa lúčila na parkovisku s Faith a Jinom. Od Namjoona. Nepomýlil sa? Možno to chcel napísať Jinovi a nie mne.

Lenže správa prišla na moje číslo a tak či onak, pôjdem tam. Je čas za seba bojovať a ozývať sa. Spýtam sa ho, čo to včera večer malo znamenať a prečo si dnes urobil voľno. Páni, Monika! Nejaká si odvážna!

Rýchlou chôdzou som sa dostala do parku. Namjoon sedel na lavičke a v ruke držal kyticu červených ruží, roztomilé klišé. Oči sa mu rozžiarili, keď ma zbadal.

,,Prišla si," vydýchol.

,,Áno, prišla. A ty mi dáš odpovede a je mi jedno, či je pre teba nepríjemné odpovedať, lebo hádaj čo. Mne je nepríjemné nepoznať odpovede. Pre mňa za mňa ma môžeš aj zmlátiť, ale odpovieš mi na každú jednu otázku. Rozumieš?"

Čo som to práve povedala?! Podarilo sa mi však udržať si vážnu tvár. Namjoon vyzeral prekvapene.

,,Všetko ti vysvetlím," prikývol a podal mi kyticu.

Váhavo som si ju vzala. Sedeli sme spolu na lavičke a výsluch mohol začať.

,,Prečo si ma včera pobozkal a hneď na to si ušiel?"

Bola to otázka, ktorá ma trápila najviac. Technicky sú to dve otázky v jednej, ale koho zaujímajú detaily?

,,Pobozkal som ťa... Lebo... Lebo som po tom už veľmi dlho túžil. Prvý bozk som chcel venovať niekomu ako si ty."

,,Niekomu ako ja?"

,,Niekomu ako ty," prikývol Namjoon a na perách mal zasnený úsmev.

,,Dievčaťu, ktoré je perfektné a robí ma šťastným už len tým, že stojí vedľa mňa."

Odvrátila som zrak. To bolo to najkrajšie, čo o mne kedy niekto povedal. Moja tvár horela. Musím zostať pokojná.

,,Prečo si potom ušiel?"

,,Spanikáril som. Bál som sa... Čo ak to cítiš inak, ale... Bojíš sa ma?"

Lenže teraz je to skôr Namjoon, kto sa bojí. Bojí sa, že ho odmietnem. Keby len vedel, čo k nemu cítim!

,,Ja sa ťa nebojím," povedala som pohotovo.

Namjoon sa trpko zasmial.

,,Možno. Ale ja sa bojím. A preto som dnes ani nešiel do školy. Bál som sa, že ťa uvidím a ty predo mnou ujdeš. Som to ja ale blbec!"

Chytila som Namjoona za ruku a usmiala sa naňho.

,,Nie si. Každý sa niečoho bojí, je to normálne."

A potom som urobila tú najodvážnejšiu vec, akú som dovtedy urobila. Pobozkala som Namjoona. Nebolo to nesmelé, ani nejak vášnivé. Bolo to... Jednoducho krásne. Úžasné. Inak to opísať nedokážem. Keď sa naše pery oddelili, Namjoon si ma držal blízko pri tele.

,,Sľúb mi, že budeš len moja," zašepkal mi do ucha.

,,Len ak mi sľúbiš, že budeš len môj."

Viac sme hovoriť nemuseli. Stačilo si pozrieť do očí a všetko nám bolo jasné. Toto musí byť tá pravá láska, ktorú v knihách autori tak nádherne opisujú. Toto je to, čo som vždy chcela.

Chvíľu sme sa ešte prechádzali ruka v ruke po parku. Za ruky sme sa držali vždy, ale teraz mi to pripadá niečím iné, lepšie. Namjoon ma potom odprevadil domov.

,,Zajtra prídeš do školy, však?" spýtala som sa, dúfajúc, že povie áno.

,,Samozrejme," prikývol Namjoon a dal mi malý bozk na rozlúčku.

Je toto sen? Lebo ak áno, nechcem sa zobudiť. Do domu som vošla akoby som sa vznášala na obláčiku. Kyticu som rýchlo dala do vázy a položila ju na stôl. Toho úsmevu, ktorý mi hrá na perách sa asi tak skoro nezbavím. Ani po tom netúžim.

Splnila som si svoje povinnosti a takmer som vyskočila z kože, keď mi pípol mobil. Správa! Dúfam, že je od Namjoona! Bohužiaľ, môžem len snívať. Správa bola od Fotky.

Pozrime sa na to! Niekto má priateľa!

Stále ma sleduje! Prečo mi nedá pokoj?!

Tie fotky som už našla, tak čo odo mňa ešte chceš?

Stretneme sa. Už čoskoro, moja drahá

Stretneme sa? To hádam nie! Opäť som sa začala báť. O seba som sa však nebála až tak, ako o svojich milovaných. Myslím, že Fotka má niečo spoločné s ockom. Ak ide celý čas po ňom...

Nedovolím, aby mu ublížil! Áno, tajil mi, že mám sestru. Stále mi o nej tají všetko a nerozprávame sa, ale kurník šopa, je to môj otec! Ak mu niekto bude chcieť ublížiť, najprv musí prejsť cezo mňa. Neviem sa brániť, to bez debaty. Ale znesiem za ocka každý úder, každú ranu, ktorú by mu chcel niekto uštedriť.

Večer mi Faith napísala, že jej kamarát niečo našiel a čoskoro príde do Ashbournu, aby nám osobne podal výsledky. To mi rozhodne zlepšilo náladu. Ďalšia správa bola od Namjoona. Dobrú noc, len to mi napísal. Ale srdce mi vďaka tým dvom obyčajným slovkám skoro vyskočilo z hrude. Zaspala som s úsmevom.

Ráno som si zaumienila porozprávať sa s ockom. Upravila som sa a zišla do kuchyne. Triasla som sa ako osika. Prečo sa cítim nervózne? Veď sa len budem rozprávať s ockom! Nádych, výdych. Ide sa na to!

,,Oci?" ozvala som sa potichu.

Bol mi otočený chrbtom, robil mi desiatu. Keď som ho oslovila, stuhol.

,,Mrzí ma to. Nemala som sa ti hrabať vo veciach. Ešte stále sa na mňa hneváš?"

Nič nepovedal. Asi sa stále hnevá. Odrazu ma objal.

,,Nehnevám sa. Len... Tvoja sestra je pre mňa citlivá téma. Bol by som rád, keby sme ju nespomínali."

,,Dobre."

Zistím si o nej všetko i sama. Hlavné je, že sme sa s ockom udobrili! Po ceste do školy sme sa rozprávali a jeden by si myslel, že je všetko ako má byť. Keby to tak bola pravda!

Len čo som vystúpila, Namjoon sa ku mne blížil. Pevne ma objal, dal mi ruku okolo pása a spoločne sme šli do triedy. Každý sa na nás díval. Nie je to práve príjemné, keď sa na vás pozerá skoro celá škola.

Ale s Namjoonom po boku to nebolo až také zlé, ako môj prvý deň. Mali ste vidieť, čo to bolo v triede. Jungkook dokonca spadol zo stoličky.

,,Toto... Ono... Ako... Kedy?" koktal Hobi.

,,Wow! Toto sme rozhodne nečakali," povedala Faith zarazene, ale usmievala sa.

Jediný, kto nevyzeral prekvapene, bol Jin. Ten musel ako Namjoonov najlepší kamarát niečo tušiť celú dobu! Preto sa usmieva ako slniečko, ale Hobi je aj tak väčšie slniečko. Bez urážky, Jin. Zdá sa, že náš čerstvý vzťah nikomu neprekáža. Začali nám gratulovať a priali nám to. V živote som nebola tak červená a tak šťastná zároveň.

Yaaaaaaaas! Dostali sme sa sem! Dali sa dokopy! Dúfam, že sa vám to páčilo