Don't be afraid

34. kapitola

Dvere trezoru sa otvorili. Dnu boli dve krabice. Otvorila som tú prvú. Skoro som vykríkla. Bola v nej zbraň! Načo by ockovi bola zbraň?!

Rýchlo som ju zavrela a otvorila druhú krabicu. V tej boli nejaké fotky. Žeby tie, ktoré som mala nájsť? Vzala som si krabicu na posteľ.

Ako prvú som vybrala tú, na ktorej bola mama. Bola v nemocnici a ocko sedel na posteli vedľa nej. S úsmevom na tvári držal každý z nich jedno bábätko. Dve bábätká?! Otočila som fotku a vzadu bol dátum môjho narodenia! To nie je možné! Rodičia mali predsa len mňa, súrodencov nemám!

V krabici boli ďalšie fotky. Na niektorých bolo neznáme dievčatko, ktoré som videla v sne, keď ju mama dávala neznámemu mužovi. Prečo máme jej fotky? Na väčšine som s ňou bola ja. Hrali sme sa spolu a predpokladám, že to druhé bábätko je tiež ona. Vyzeráme spolu tak šťastne! Akoby sme patrili k sebe.

Zarazila som sa pri tej poslednej. Boli sme obidve v tom lese z mojich snov, pred tým istým stromom! Držali sme sa za ruky a usmievali sme sa. Obe sme mali dve copíky. Ja som bola v zelených šatách a kývala som. Dievčatko bolo v žltých šatách a hrdo ukazovala medzeru v mliečnych zuboch.

To dievčatko má na každej fotke žlté veci a ja na každej zelené. Žeby bola fanúšik žltej tak ako ja zelenej? Na inej fotke som našla mamu tlačiť môj zeleno biely kočiar, kým ocko tlačil žlto biely. Kočíky v pivnici! V zelenom ja a v tom žltom... To dievčatko.

Bolo mi povedomé. Niekde som ju už videla, to viem na milión percent, ale kde?! A toľko fotiek s ňou!

Úlohu si splnila

Kto je to dievča?

Pýtaj sa otca

Pýtaj sa otca? Podľa tej prvej fotky mám typ, ktorý je dosť odvážny a behá mi z neho mráz po chrbte. Neznáme dievča na fotkách je moja sestra, dvojča.

Viete ako to so mnou otriaslo? Pravdepodobnosť, že mám sestru? A ja o nej viem mäkké f! Cítila som sa zradená. Nikto mi o nej nepovedal. Zaujímalo by ma, čo je s ňou teraz. A ako sa vôbec volá?

Vzala som si znovu do rúk našu spoločnú fotku v lese. Ten les poznám. Chodila som tam odmalička s rodičmi a neskôr s kamarátmi a potom sama. Ale prečo si nemôžem spomenúť na chvíle, ktoré som tam strávila s ňou?

Zadívala som sa na fotku, kde sme boli tesne po pôrode. Nežne som pohladila jej tvár. Čo sa s tebou stalo? Pustila som fotku jemne spadnúť na posteľ.

Vo vzduchu sa otočila na zadnej strane bolo okrem dátumu i niečo iné. Boli to len dve písmená. M a S. Monika a.... Moja sestra sa volala nejak na S. Sabrina? Sasha? Sally? Mien na S je celkom dosť. Ale zistím, ako sa volá a čo sa s ňou stalo.

Kým som upratovala a pripravovala sa do školy, rozmýšľala som, prečo sa na ňu nepamätám. Na tej fotke pri lese, ktorá je teraz v mojej izbe spolu s tou z nemocnice, sme mohli mať tri roky. Z tej doby si pamätám len ten les.

Teraz ma napadá, že moja sestra môže byť to rozmazané dievčatko, ktoré bolo v mojich snoch s mojím malým ja. Určite áno.

Čakala som. Až do polnoci. Vtedy ocko končil v práci. Domov prišiel okolo jednej. Bol veľmi prekvapený, keď ma našiel v obývačke čakať naňho.

,,Včelička, prečo si ešte hore? Máš byť dávno v posteli!"

,,Ako sa volá a kde je?" spýtala som sa stroho.

Ocko sa na mňa nechápavo pozrel. Ukázala som mu fotku, na ktorej sedíme so sestrou v postieľke.

,,Ako sa volá a kde je? Prečo si ju nepamätám?"

,,Kde si to našla?" bránil sa ocko otázkou a vytrhol mi fotku z rúk.

,,Na tom nezáleží. Odpovedz mi."

,,Nemala si najmenšie právo hrabať sa mi v osobných veciach, Monika," povedal ocko a snažil sa znieť nahnevane.

Skôr znel ako zranené zviera. Videla som, že má plač na krajíčku. Akoby niekto zradil jeho dôveru, nie moju.

,,Čo si ešte vzala?"

Nedovolím ti vziať mi tie dve fotky!

,,Nič, ostatné fotky sú v krabici. Ale..."

,,Čo si ešte našla?"

,,Nič iné, len to," povedala som ďalšiu lož, ale to ma trápilo najmenej.

Ocko šiel do svojej izby a bola som mu v pätách. Odložil fotku späť do krabice a trezor zavrel. Vyhnal na von z izby.

,,Teraz zmením kód. A ty sa k nim už nedostaneš."

,,Ale prečo?! Mám právo vedieť o nej! Aspoň mi povedz, ako sa volá!" dožadovala som sa.

,,O tvojej sestre v tomto dome nepadne už ani slovo, rozumela si?!“ zrúkol ocko a zabuchol mi dvere pred nosom.

Ocko sa takto nikdy nechoval. Kusla som si do spodnej pery a po lícach mi tiekli slzy od hnevu. Prečo mi to tají?! A to som si myslela, že ockovi môžem vždy veriť! Zavrela som sa do izby a plač ma ukolísal k spánku.

Ráno bolo veľmi, veľmi tiché. Ani jeden z nás neprehovoril. Do školy som šla bez rozlúčky. Ocko odišiel tak rýchlo, že keď som sa otočila, už ho nebolo. Aspoň nevie, že som si nechala tie dve fotky!

Vidím, že už si zase v škole. To ma veľmi teší!

Neznáma kamarátka. Rýchlo som preskúmala pohľadom školské parkovisko. Mobil v ruke malo viacero ľudí a väčšinu z nich stále nepoznám. Už mi tí neznámi lezú na nervy!

Niekto ma schytil za ruku a ťahal k škole. Namjoon! Nepozrel sa na mňa, ale to mi nevadilo. Usmiala som sa a reči, ktoré sa začali šíriť rýchlosťou blesku som ignorovala. Sadli sme si do triedy a vybrali geografiu. Bol tu zatiaľ len Yoongi a spal na lavici. Ostatných sme stretli na chodbe, každý sa s niekým rozprával.

,,Ozaj, skoro som zabudla!" zvolala som a vybrala z tašky plastovú dózu s koláčmi.

Namjoon bol vykoľajený. On to nečakal?

,,Sľúbila som ti koláče. Jablkové, s orechmi."

,,To... To si nemusela. Ja... Ďakujem."

Váhavo si vybral jeden koláč a zahryzol sa doň.

,,Sú výborné, ale... Prečo? Nemusela si ich naozaj upiecť."

,,Chcela som pre teba urobiť niečo pekné," povedala som jednoducho.

Namjoon ma v tom okamžiku objal tak pevne, ako ma ešte nikto neobjal.

,,Naposledy pre mňa niekto urobil niečo pekné už dosť dávno," zašepkal.

Ako dávno? Podľa mňa by si pekné veci zaslúžil častejšie. Keď sa chcel odtiahnuť, stiahla som ho späť do objatia. Nebránil sa.

,,Šalalala, kiss the girl," zaspieval ospalo Yoongi.

Okamžite sme sa s Namjoonom pustili a svietila som červeno ako maják.

,,Spamätaj sa, dement," odvrkol Namjoon.