𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

3 6

Pomaly som otvorila svoje rozospaté oči. Vo výhľade mi zavadzali tenké steblá zelenej trávy. Musela som tu zaspať. Pretrela som si svoje oči, muselo byť skoré ráno. Alebo veľmi neskorý večer. Stále som sedela na tráve a nevedela sa zorientovať. Bola som mimo. Ledva som držala otvorené viečka. Bola som unavená zo všetkého.

V diaľke sa rysovala nejaká postava. Vyššia postava, ktorú sú videla nejasne a rozmazane. Aj tak som ju spoznala. Nebola som cez to všetko schopná vydať čo i len hlásku.

"Sebastian,..." prebehlo mi hlavou, alebo som to povedala nahlas. Nepamätám si.

Jeho postava bola čoraz bližšie. Až bola celkom pri mne. Kľakol ku mne a bez slova sledoval zem.

"Čo sa deje?" pýtala som sa. Nevedela som, čo mám robiť. Konečne vyšiel. Ale vôbec nič nehovoril. Nerobil. Bola som zmetená.

Jeho pohľad zrazu premiestnil zo zeme žmurknutím na mňa. Jeho pohľad bol prázdny. Videla som svoj odraz v jeho očiach. Neboli tam tie hviezdy, ktoré tam doteraz bývali. Cítila som sa slabá.

"Nerozumiem ti." spojil ruky. "Už ti nikdy nebudem rozumieť." hovoril to sebavedomo.

Onemela som. Tak perfektne a prirodzene nikdy nehovoril. Bola som taká prekvapená, že som si musela dať až ruku na ústa od údivu.

Jeho ruky sa pomaly načiahla po moju a stiahla ju z mojej tváre. Silno ju zovrel do svojich dlaní. Ako keby v nej chcel zanechať čo najväčšiu modrinu. Ale nebolelo to. Bolo to silné a príjemné.

"To si robil celý ten čas v izbe?" naklonila som sa ku nemu. Iba slabo prikývol. Musela som sa pousmiať. Dlho mi to nevydržalo. Jeho pohľad hovoril úplne inak. "Prečo si taký nešťastný?" nechápala som.

"Keby som nevedel hovoriť takto, nedokázal by som ti už nič povedať." povedal vážne. Stisk uvolnil a druhou rukou kreslil slabé hviezdičky do mojej dlane.

Prese tak, ako vravela Melinda. Nerozumeli si.

Slabo som sa ku nemu pritúlila. Schovala som hlavu pod jeho hlavu a privrela oči. Nechala som stiecť slzu po mojom líci. Aj keď som ich slabo pootvorila, dokázala som vidieť lesklé odrazy na jeho kľúčnej kosti. Slabý prach, ktorý bol špinou na jeho oblečení. Jeho pohľad, ktorý zamyslene a zároveň prázdne sledoval okolie. Každým jeho žmurknutím boli jeho viečka ťažšie.

Jeho ruky stále držala moju. Stále kreslila slabé hviezdičky do dlane. Stále chcela zanechať nekonečnú modrinu.

"Nebráň sa tomu..." zašepkala som bolestivo. Jeho pohľad sa ku mne naklonil a sťažka vydýchol.

"Nechcem ísť preč,..." povedala zlomene. "Chcem sa ťa dotýkať. Dáva mi to pocit, že žijem." šepkal potichučky. Jeho slová mali ťažkú váhu, hlboký odkaz. Videla som, že chce veľmi spať. Videla som, že sa bojí zaspať. Tušila som. "Keď teraz zaspím, zobudíš sa sama."

Slabo som sa pousmiala.

Zaprela som voľnú ruku do jeho hrude a bez menšieho odporu ho nechala, nech si ľahne na zem. Pritúlila som sa ku nemu. Stále som držala jeho ruku, stále som ho nechala, nech kreslí hviezdičky do mojej dlane. Jeho pohľad len sledoval oblohu, ktorá bola posypaná hviezdami.

"Zaspi,..." pošepkala som mu do hrude. Nemal silu klásť čo i len odpor v podobe slov. Jeho telo ho nepočúvalo. Jeho ruky bola akoby jediná, ktorá signalizovala jeho prítomnosť. Jeho ruka, ktorá stále maľovala na moju dlaň. "Neboj sa, som tu s tebou,..." uhladila som mu vlasy, aby mu nepadali do očí.

Bolelo to. Tak veľmi to bolelo. Bolelo hrať sa na silnú.

Keď už som chcela hlavu položiť späť na jeho hruď, zachytila som mokrú slzu, ktorá sa rútila cez jeho bledé líce dole.

Hlavu som pokojne položila ne jeho hruď. Cítila som, ako jeho srdce búcha. Pomaly. Pomalinky. Nepatrne. Každou sekundou slabšie.

"Milujem ťa, Sebastian...," pevne som zovrela tričko do voľnej ruky. "Nebojuj, poď so mnou počítať hviezdy,..." vydýchla som prerušene. Zavrela som oči do jeho hrude.

Potom som už necítila.

Zavrela som oči a zaspala. Niekde v podvedomí som len zacítila, že hviezdičky na mojej dlani už nepribúdajú.