𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

10

"Myslí si, že mi rozumie." ozval sa niekto, od koho by ste to naozaj nečakali.

V tom momente som sa zastavila a úplne sa mi zastavilo srdce. Pomaly som sa otočila na Sebastiana a stále nezatvárala ústa. 

"Ty-" ukázala som na neho prstom. "Ty-" vydýchal som, ale nejako som zo seba nemohla dostať niečo podobné čo i len súvislej vete. 

"Rozumieš mu?!" hneď sa do toho vložila Melinda a tak ma potiahla za rameno, keď som jej nedala odpoveď. Keď so mnou prudko trhla, iba som slabo prikývla a snažila vnútorne vyrovnať s tým, že Sebastian vie rozprávať. 

Možno to neznie tak veľkolepo, ale predsa len, žijeme spolu už nejaký ten piatok a za ten celý čas necekol ani len priblblé ahoj. 

Melinda sa prudko otočila opäť na neho a opäť na mňa. 

"Tiež to nechápem." dal hlavu nabok.

Snažila som sa zaradiť jeho hlas. Bol celkom hlboký ale určite nebol desivý. Musím priznať, že nebyť všetkého toho šoku, dala by sa napísať slohová práca a téma: Sexy hlas môjho nevlastného brata - ale to zaváňa incestom. Nie, nezaváňa. Nie je to môj brat. Nikdy ním nebude. 

"Poďte za mnou." pípla Melinda zúfalo. Moja pozornosť bola uprená na Sebatsianovi, ktorý prvýkrát prejavoval čitateľné grimasy. Tváril sa nevinne a nechápavo. Celkom akoby nám zrazu rozumel. Ničomu som nechápala.

"Prečo si nič nevravel?" nakoniec som zhrbila obočie. Začal sa mi prekrvovať mozog.

"Nerozumeli by ste mi." hneď mi odkývol.

"Nechápem." nechápavo som zatočila hlavou.

"Ani ja. Je to zvláštne." poškrabal sa rukou za krkom. "Nikdy som sa nemohol s nikým rozprávať." dokončil. "A teraz si tu ty a rozumieš mi." olizol si nechápavo pery a ruky spustil pozdĺž tela. Jeho hniezdo na hlave mi ho celého v tejto tme vykresľovalo ako nevinného chlapca, ktorého ste prebudili počas hlbokej noci. Polovica aj pravda bola.

"Ničomu nerozumiete." vydýchla Melinda medzi nami. Až teraz som sa na ňu pozrela. Videla som však ako Sebatsian stále hľadí na mňa, neriešila som to. "Je to komplikované." dokončila a pretrela si ospalé oči.

"Čo vraví?!" hneď vyhŕkol Sebastian mojim smerom. Nechápala som a preskakovala pohľadom medzi ním a Melindou.

"Počkaj, ty jej nerozumieš?" ukázala som na Melindu. Dostalo sa mi len tiché záporné kývnutie hlavou.

Nič nedávalo zmysel.

"Ja ti ale rozumiem." ukázala som na seba a snažila sa o tejto neskorej hodine vyplodiť nejaké to múdro. Výsledok? Mala by som si obstarať psychiatra. 

"Jull." chytila ma za ramená Melinda. Pozrela som jej do očí, ktoré priam sršali zúfalstvom. "On ti rozumie. Ty rozumieš jemu. Ale si jediná." hovorila zreteľne a stále mi hľadela do očí.

"Ale to nedáva zmysel..." mumlala som si pre seba popod nos.

"Ja viem,.." uchechtla sa. "Povedz mu, nech ide za nami." pustila moje ramená a slabo sa usmiala. Hneď na to ma obišla a začala kráčať smerom preč z našej záhrady.

Je niečo po polnoci večer a ja mám ísť za svojou divnou susedou aby mi vysvetlila moje špecifické tlmočnícke schopnosti, ktoré sa prejavujú len v prípade môjho nevlastného brata. Prečo nie?

"Poď." pípla som jeho smerom a objala si ramená. Pomaly som ju dobiehala a kráčala popri nej po ceste. Čo chvíľa nás dobehol aj Sebastian ale nikto nemal odvahu začať konverzáciu. Aj keď sa Melinda slabo usmievala, ja som mala v hlave priam vojnu. 

Naozaj neviem, či ten pokoj predstierala ale ja som teda rozhodne nemala v pláne byť herečkou. Sebatsian vyzeral prvýkrát v obraze. Jeho výraz bol vyplašený. Mohla by som jeho výraz zosmiešniť v rôznych smeroch ale na druhej strane, netvárila som sa nejako odlišne. 

Cestu k Melinde sme teda nechali v tichu a až na jej pozemku mi prikázala usadiť sa do altánku. Letné noci sú teplé, a tak som sa tejto variante nebránila.

Usadila som sa do pleteného kresla z poobedia a Sebastian sa zase uložil na veľkú sedačku v rohu.

"Ževraj, som jediná, ktorá ti rozumie." vzhliadla som ku nemu.

"Už to tak bude." zapozeral sa na mňa. "A ona..." kývol na smer domu, z čoho predpokladám, že myslel Melindu. "...nám rozumie?" Keď povedal nám. Pripadla som si ako keby sme boli pokrvní bratia v svorke. Nie sme. Je to celé divné. Budem sa brániť zubami nechtami proti variante nám. 

"Žiadne nám nieje. Si proste vadný a ja som to nedaj bože dostala tiež." založila som si ruky na prsiach a odula sa na zem. Asi si hovoríte aká som bezcitná ale všetci dobre vieme, že Sebastian je pre mňa priam prekliatie, ktoré odsúdilo moju rodinu na tento zapadákov. 

Žiadne nám nepripadá do úvahy. Koniec debaty.